Afonso Cruz – Maliar pod kuchynským drezom
Nestáva sa často, že si Portugalci všimnú čokoľvek slovenské, a platí to aj naopak. Detská fascinácia viedla spisovateľa Afonsa Cruza k tomu, aby svojsky zrekonštruoval život maliara Ivana Sorsa, ktorý zanechal tajomnú spomienku v dome jeho starých rodičov vo Figueira da Foz, jednom z niekdajších portugalských utečeneckých cieľov.
Kým na začiatku v čitateľovi rezonuju otázky, kto je Ivan Sors a akým spôsobom sa cudzincovi podarí priblížiť slovenské reálie, kniha Maliar pod kuchynským drezom je v skutočnosti o tom, aký je Afonso Cruz.
Cruz o Sorsovi
Nájsť mieru inšpirácie maliarovým životom bez toho, aby si človek prečítal epilóg, je takmer nemožné. O maliarovi Ivanovi Sorsovi vie obyčajný Slovák menej než o tom, že v Portugalsku hľadalo počas druhej svetovej vojny útočisko množstvo Európanov. Cruz použil fakt, že sa narodil v Bratislave, že bol maliarom a že v roku 1940 sa skrýval u nich v priestore pod kuchynským drezom.
Zároveň zistil, že Sors žil v USA a podrobne si pamätal po ňom zachované maľby. Potom už len nechal pôsobiť svoju predstavivosť. Jeho kniha je skôr súborom nadväzujúcich poeticko-filozofických obrazov než románom zaznamenávajúcim reálne udalosti, hoci tých zopár útržkov z histórie, ktoré použije, vie bizarne zapojiť do deja tak, aby zahrali na citlivú strunu čitateľa prahnúceho po dráme.
Cruzove opisy detstva a naivne vznešené úvahy o každodennosti pôsobia skôr autobiograficky a miestami akoby chcel spisovateľ uhádnuť, čo má s maliarom spoločné. Nabaľuje na seba maľované črty v postupnom slede, pri ktorých najlepšie vyniká jeho hravosť. Vznikajú tak, akoby si autor vybral ľubovoľnú situáciu a snažil sa ju naskicovať, pričom namiesto farieb používa slová. Slová miluje, hrá sa s nimi, chytá ich do ruky, ukladá vedľa seba a vytvára z nich skladačku. Aby jeho hra a fabulácia nemali nežiadané dôsledky, Sorsovi zmení meno na Jozefa.
Dochádza tu k zaujímavej konfrontácii umení, pretože zatiaľ čo jeho vnímanie literatúry a filozofie je fundovanejšie, o výtvarnom stvárnení sa vyjadruje takmer výhradne na úrovni maľovania očí a rúk. Pomaly stavia jeden obraz za druhým, a hoci takto vytvorené obrázky majú zrejmú súvislosť, táto súvislosť nie je bezpodmienečná a keby tam náhodou nebola, čitateľ by sa z toho neposkladal.
