Deň sa vyvíjal podľa známeho scenára. Prechádzal som sa mestom so ženou, s ktorou som kedysi chodil, a bez spoločnosti, v ktorej som nemohol byť. Svietilo skoré jarné slnko, avšak s postupujúcim hodinami ma ovládol hmlový závan melanchólie.
Ako krivé zrkadlo skresľovalo a preháňalo: z malých problémov sa stali neprekonateľné prekážky, z mojej nevydarenej lásky sa stala nevýslovná tragédia. Aj rozprávanie ma zaťažovalo a pre vírivú, neidentifikovateľnú úzkosť som zúfalo túžil po domove a samote.
Keď ju zažijete prvýkrát, je depresia desivá a ohromujúca. Hoci prenasleduje ľudstvo už tisícročia. Jób ju poznal ako kliatbu zoslanú Bohom: „To, čoho som sa veľmi obával, si ma našlo. Nebol som v bezpečí, neodpočíval som, nebol som ani ticho, avšak ťažkosti prišli.“
Dante si ju predstavoval ako cestu do pekla: „ Na pol ceste životom som sa ocitol v čiernom lese, v ktorom som stratil cestu.“ Shakespearov Hamlet s jeho: „Muž mi neprináša potešenie, ale ani žena,“ premenil melanchóliu do jedného z najkrajších veršov v angličtine: „V poslednom čase, neviem prečo, stratil všetku svoju veselosť.“
