Snaží sa publiku ukázať jednak, že sa orientuje v novinkách, v ktorých – ako predpokladá – sú mladší doma. A zároveň dáva najavo, že je tu už o nejaký ten rôčik dlhšie, a preto tá novinka, keď ju vidíme z časového odstupu, nie je až taká nová. Spočítané, podčiarknuté: je nad vecou a chce si mladšie publikum posadiť k nohám.
Facebook ako cintorín
Občas to funguje. Boris Groys, ruský teoretik umenia a filozof, hovoril pre viedenské publikum v múzeu Thyssen–Bornemisza Art Contemporary aj o nových médiách. „Facebook mi pripomína cintorín,“ povedal a v publiku to zašumelo. To najživšie miesto na sieti ktosi prirovnal k miestu posledného odpočinku! Groys si spokojne potiahol šál – prekvapil.
„Aká škoda, že som tam nebol!“ Túto vetu vraj od ľudí počuje/číta príliš často. Virtuálny priestor je naplnený ľútosťou z premárnených príležitostí. Kam všade sa dalo ísť, čo všetko prečítať... Sme zaťažení telom, doslova akoby bolo ťažidlom, ktoré nám nedovolí putovať, obiehať, rozpadnúť sa na informácie. A tak sa zostávame dívať a ľutujeme. A internet pohľad vracia. Groys dokonca tvrdí, že sa nielen díva, ale aj dozerá.
