Autorka je spisovateľka.
V jednom časopise som naďabila na anketu, kde malo desať osobností prezradiť svojich desať najväčších túžob, ktoré by ešte rady zrealizovali. Prekvapilo ma, že až siedmi respondenti uviedli ako jeden zo svojich najväčších životných snov napísanie knihy.
Pritom ani jeden z oslovených nepatril do literárnej brandže, nešlo teda o zvyčajné pracovné plány „toto som už napísal a toto by som ešte rád stihol“. Zároveň šlo o napospol rozmanitú zmes profesií (medzi tými, čo snívajú o písaní knihy, sú speváčka, športovkyňa, minister i dajakí tí exministri), ktoré sú zárobkovo a pravdepodobne i prestížou ďaleko pred ich vysnívanou métou. Prečo teda?
Čo sa vlastne ukrýva pod povrchom túžby pokryť papier príbehom, podľa oslovených väčšinou tým vlastným? Čo je tou zázračnou silou, čo drží knihy stále pri živote a (pri veľmi optimistickom náhľade) dodáva ich autorom aureolu kultúrnosti? Vari potreba povedať ľudstvu niečo závažné? Pietna reminiscencia na portréty spisovateľov v stredoškolských literárnych rukovätiach?
