Od konca druhej svetovej vojny prežíva naša civilizácia americké alebo anglosaské obdobie. ILUSTRAČNÉ FOTO - TASR/APTEXT: Michal Havran
Autor je teológ, šéfredaktor jetotak.sk
V šetci chceli Západ, milku s glukózovým sirupom, deodorant Fa na smradľavé východeurópske pazuchy, niektorí knihy a Kronen Zeitung. Tak ho máme, stali sme sa ním, teda možno, nie je to ešte isté, možno ním o pár rokov nebudeme a možno sme ním neboli.
Intelektuáli radi používajú slovo Západ ako nejakú nespochybniteľnú konštantu nášho ukotvenia, hovoria o západnom spoločenstve a západných hodnotách, akoby sme vedomie našej „západnosti“ mali v hlavách rovnako ako Briti alebo Francúzi.
No, žiaľ, mýlia sa. Slovensko v tom vôbec nemá jasno ani napriek členstvu vo všetkých možných organizáciách a spolkoch západného sveta. A nie sme jediní. Turecko je súčasťou NATO, rovnako ako aj Albánsko, no nikto ich nepovažuje za Západ, ba ani sa Bulharsko a neskôr Srbsko sa nestanú súčasťou západného sveta len preto, že sú a budú členmi EÚ.
Nestačí platiť členské
Do fitnes centier chodieva špeciálna skupina ľudí. Postávajú pri bare s proteínmi, majú osobných trénerov, platia si ročné členské, no nikdy sa im nezmení postava ani nezlepší kondícia, proste tam chodia iba preto, aby mali doma pokoj.
Koncept Západu je dynamický, nestačí si platiť členské poplatky, kedykoľvek z neho môžete vypadnúť, ako sa to stalo nacistickému Nemecku po nástupe Hitlera alebo Československu po komunistickom prevrate. Nie je to doživotný stav, ale politický a civilizačný ideál, ktorého kontúry a náročnosť sa v dejinách menia.
