Autorka je scenáristka a režisérka.
Keď sa môj synovec začal pod priehľadnými zámienkami vyhýbať škole, najskôr si jeho rodičia mysleli, že ho šikanuje niektorý spolužiak. Problémy s učením nemal, pretože bol z toho zriedkavého typu druhákov, ktorí píšu a čítajú od troch rokov, v škole dávajú pozor a nepichajú spolužiačky kružidlom.
Mal však z niečoho strach a nechcel prezradiť z čoho. Trvalo niekoľko dní, kým to z neho sestra vypáčila. Pani učiteľka bije deti, dozvedela sa.
Synovca nie, pretože poslúchal a všetko vedel, ale aj keď on sám výprask nedostával, nedokázal sa pozerať na všetky tie pohlavky a facky alebo keď učiteľka nejakého spolužiaka vytiahla z lavice a dala mu pred všetkými na zadok. Hoci deťom vysvetlila, že to robí iba preto, že musí, lebo si to zaslúžia a že je to tajomstvo medzi ňou a triedou.
Sestra šla do školy a chcela to riešiť. Najskôr s učiteľkou, potom s riaditeľkou a nakoniec s ostatnými rodičmi. A prišla prekvapivá pointa. Učiteľka obvinila sestru, že je precitlivená, riaditeľka povedala, že metódam učiteľky dôveruje a väčšina rodičov sa vyjadrila, že im telesné tresty vykonávané na ich deťoch neprekážajú.
Na pamätnom rodičovskom združení venovanom tejto kauze odznela aj veta istého otca dvoch dcér vo veku osem a šesť rokov: „Ja ich občas obidve tlčiem, že ma až ruka bolí a ešte z nich neubudlo.“ Synovec prešiel na inú školu a chodí do nej rád. Len tie ostatné deti v triede zostali. Mimochodom, v normálnej škole v našom hlavnom meste.
Prečo ich teda tlčieme?
Pozorovala som matky, ktoré v nákupných centrách bezmocne bijú svoje trojročné deti váľajúce sa v záchvate zúrivosti na zemi. Zamýšľala som sa nad množstvom lajkov pri článkoch na Facebooku venovaných teóriám o fackách v pravú chvíľu, o potrebe biča a malého dvora, o tvrdej ruke, odpásanom remeni a výprasku po holej.
A nevedela som sa rozhodnúť, či som doteraz žila v nejakej bubline útlocitnosti a svet pritom beží celkom inak, alebo sú dnešné deti naozaj také „zlé“, že ich treba mlátiť, inak sa nedá.
