Autorka je redaktorkou denníka SME.
„Kedy naposledy vás zelektrizovali, prekvapili, omámili a ohúrili slová herca v nejakej úlohe? Kedy ste naposledy mali skutočne vášnivú debatu o fiktívnej postave, o jej správaní a činoch?
Kedy ste naposledy skutočne napäto očakávali, ako bude dej pokračovať? Ako sa tento príbeh skončí? Či sa postave podarí prežiť a ako?“ spýtala sa Dea Loher, patrónka tohtoročného festivalu Nová dráma/New drama, v rámci svojho otváracieho prejavu.
Divadelníkom zhromaždeným v publiku divadla povedala natvrdo: s priateľmi sa rozprávate skôr seriáloch, nie o divadle. Nemyslela na telenovely, ale na kvalitné seriály, akými sú Dom z kariet, Temný prípad či Perníkový tatko.
Seriály ako súčasné ságy
Americkí televízni scenáristi a producenti podľa nej dokázali vytvoriť z reality súčasné ságy, komplexné príbehy plné intríg a prekážok. Ich hrdinova podobne ako v starých mýtoch prechádzajú dlhými cestami utrpení a zážitkov. Nové americké televízne seriály rozvinuli to najlepšie z noviel z 19. storočia a neboja brať si ani to najlepšie aj z divadelnej dramatiky.
Moderné divadlo sa, naopak, niektorých základných divadelných prvkov takmer úplne vzdalo. „Ako je možné, že stotožnenie sa s postavou na pódiu sa stalo prežitkom, že hranie dvojznačnej postavy sa vníma ako malomeštiacka prezentácia,“ pýta sa Loher?
V rámci festivalu Nová dráma viedla v Goethe inštitúte svoju master class. Foto: René Miko.
Prečo sú komplikované príbehy s množstvom postáv, ktoré sa vyvíjajú od šťastia ku katastrofám, vhodné pre televíziu, ale v divadle sú nemoderné?
Ako sa mohol stať dej na scéne anachronizmom, kým v televízii sa namotávane na napínavé príbehy, ktoré nás zaťahujú do emocionálnych konfliktov a otvárajú debaty o morálke?
Prečo sa napätie či empatia vnímajú v divadle ako niečo nepatričné na scéne, kým v televízii hltavo sledujeme, ako Walter White bojuje za svoju ženu a deti, pričom sa pohybujem medzi sympatiami a znechutením?
Sledovať cestu Waltra Whita, hrdinu Perníkového tatka, od učiteľa chémie k nekompromisnému vodcovi drogového podsvetia vnímame ako intelektuálnu výzvu. Cestu Macbetha od priemerného vojaka k zradcovi a kráľovrahovi však musíme v rámci inscenácie nejako „dekonštruovať“.
Loher v Bratislave pripomenula, že divadlo sa za posledné roky veľmi zmenilo. Hoci je v svojej podstate hlboko archaickým médiom, stalo sa technologicky veľmi rozvinutou a progresívnou disciplínou, ktorá v sebe kombinuje takmer všetky umelecké formy – od výtvarného umenia až po zvukové inštalácie, od dokumentárnych postupov až k virtuálnej realite.
Divadlo urobilo podľa nej niečo až neuveriteľné – dosiahlo vrchol svojho formálneho uvedomenia, pritom si stále plní funkciu, pre ktorú sa v starovekom Grécku zrodilo - byť miestom, kde sa spoločnosť díva sama na seba a reflektuje vývoj, ktorým prechádza.
