Sociálny balíček je vcelku obvyklý nástroj, ktorým si vládnuca strana posilňuje postavenie pred blížiacimi sa voľbami. Áno, niekto to môže nazvať podplácaním voličov, stavaním potemkinovských dedín, ale nič to nemení na podstate veci, že páčivé gestá politici v kampani robia.
Problémom balíčkov je ich odvrátená strana. A tou nie je iba skutočnosť, že si ich financovanie vyžiada príspevok z verejných peňazí vyčíslený na nejakých 200 miliónov eur.
Niektoré programy kladú na náš rozpočet iba minimálny nárok, pretože sa dajú zaplatiť z eurofondov. Napríklad vcelku chvályhodný úmysel podporiť príspevkom majiteľov, ktorí si zatepľujú domy alebo ktorí zatúžia po zdroji vlastnej energie.
Energetika sa naozaj uberá smerom k čoraz väčšej decentralizácii a obnoviteľné zdroje tento trend uľahčujú. Slovensko však aktívne nepresadzuje žiadnu ucelenú koncepciu ich rozvoja, ba práve naopak, výrobcovia čistej energie sa ocitli v spore so štátom a veľká časť z nich hovorí o likvidačnom tlaku.
Bez ohľadu na to, ako sa tento problém vyrieši, názorne vykresľuje mechanizmus, keď štát jedným – prostredníctvom balíčkov – niečo dáva, ale iným berie.
