Kresba - Beata BalogováAutorka je šéfredaktorka denníka SME.
Skúsenosť utečencov, ktorí strávili týždne so stovkami ďalších na lodi, zaseknutí medzi dvoma svetmi, je ťažko prenosná. Bolo by to náročné, aj keby sme sa snažili sprostredkovať len fyzickú skúsenosť, a nie duševnú bolesť odťatých koreňov a spomienku na tváre tých, čo zanechali za sebou, hnaní prirodzenou túžbou po lepšom živote.
Ak by si bežný Slovák predstavil svoju najhoršiu cestu v preplnenom autobuse mestskej hromadnej dopravy s potom tiel bojujúcich o stabilnú polohu a pridal predstavu, že cesta bude trvať týždne, jeho cieľovú zastávku zrušili a nahradili inou, ktorú nepozná, aj tak by to bol len neporovnateľný zlomok toho, čo utečenci cítia každú minútu svojej cesty.
Takmer každý z nich zanechal za sebou nejaký hrob, kam pochoval časť svojho života, a tá časť, ktorá im ostala, visí na milosti alebo nemilosti ľudí, čo o nich takmer nič nevedia. Nepoznajú ich mená ani farbu ich hlasu a príbeh väčšiny z nich ostane nevypovedaný.
V očiach väčšiny Slovákov sú zredukovaní na čísla a na jednoduchú emóciu: najčastejšie je ňou strach, na ktorom sa politici priživujú a ignorujú skutočnosť, že cudzincov, ktorých sa tak bytostne bojíme, vlastne potrebujeme.
Ale bez ohľadu na demografický vývoj alebo mentálne zdravie národa ktorému rôznorodosť v konečnom dôsledku prospieva, náš vzťah k utečencom je v prvom rade otázkou našej morálnej vyzretosti. Svoj podiel zodpovednosti majú aj médiá.
Niekde v Stredozemnom mori. FOTO - SITA/APKoho to vôbec zaujíma?
Prinášajú médiá ľuďom všetky informácie, aby boli plnohodnotnými obyvateľmi sveta a chápali viac než len to, kto dal postaviť štadión pre ich obec a kto im sľubuje vianočné bonusy?
Pripomíname čitateľom dostatočne často, že ich prastrýkovia a pratety v Pensylvánii boli kedysi tiež hnaní túžbou po lepšom živote? Že niektorí ich kamaráti z detstva v Nemecku a sesternice vo Viedni opustili Československo, lebo chceli slobodnejšie žiť?
Dávame dostatočný priestor príbehom týraných a utláčaných skupín, ohniskám masívnej nespravodlivosti, ktoré ľudí dennodenne redukujú na snahu o holé prežitie, alebo sa uspokojíme s konštatovaním: koho to na Slovensku vôbec zaujíma a predá nám to vôbec noviny?
Zúžený na šablóny
Slovensko je jedna z krajín Európskej únie s najnižším podielom cudzincov a časť populácie sa samopašne ukolísava v predstave, že ich politici chránia pred plejádou hrozieb, ktorú by sem cudzinci dovliekli.
Aj to málo utečencov, ktorých sme na Slovensko pustili, žije často neviditeľný život. Byť videný by pre nich v konečnom dôsledku znamenalo byť zúžený na stereotyp, ktorý dokáže mozog bežného človeka bez väčšej námahy spracovať.
