Autorka je redaktorka SME a Lidových novín.
Pre bývalého ministra zahraničia Karla Schwarzenberga je cťou byť na čiernom zozname osemdesiatich deviatich Európanov, ktorí nesmú do Ruska. Je na ňom spolu s ďalšími tromi Čechmi a česká aj európska diplomacia sa búria. Pozývajú si na koberčeky ruských veľvyslancov a žiadajú vysvetlenie.
Lenže podobné zoznamy existovali vždy. Len na nich boli osoby menej známe a menej vplyvné. Mám tú česť figurovať na úplne prvom Putinovom čiernom zozname nežiaducich osôb.
Písal sa rok 2001 a prezident Vladimir Putin práve začínal riadiť krajinu, ktorú mu do starostlivosti zveril ťažko chorý a unavený Boris Jeľcin. Ruský štát nebol v najlepšej kondícii. Sledovala som ho zvnútra od roku 1992. Jedna vec mi však na ňom bola sympatická - prakticky absolútna sloboda slova.
Nástup Putina do najvyššej funkcie bol pre novinárov tou najväčšou tragédiou od roku 1991, keď sa rozpadol ZSSR. No v tej chvíli to ešte nevedeli. A v tej chvíli sa naše cesty, moja skromná novinárska a Putinova veľkolepá štátnická, na chvíľu skrížili.
Ako mi uletelo lietadlo
V čase, keď sa prezidentom stal Vladimir Putin, som bývala v hlavnom čečenskom meste Groznyj. Vo februári 2001 som zobrala milované mačiatko a vyrazila do Moskvy skontrolovať svoje hlavné novinárske sídlo v ulici „Gruzinskij pereulok“. Lietadlá lietali len zo susedného štátika Ingušska, z vetchého letiska Nazraň.
Stojím vo fronte. Niekto ma chytí za lakeť. Jemne, ale dôrazne. Mačka mňaukne, má vyvinuté bezpečnostné inštinkty lepšie než ja.
Dvaja muži v civile ma slušne žiadajú, aby som išla s nimi.
„Nemôžem, páni. Letí mi lietadlo do Moskvy.“
Usmiali sa a pokrútili hlavou. Nebolo pochýb, že do Moskvy nepoletím a že páni sú z ruských tajných služieb.
