Veda potrebuje najmä poctivosť

Štefan Olejník, autor pracuje v SAV. Ján Pišút, autor je vysokoškolský učiteľ.

Podiel investícií do školstva, vedy a výskumu na celkovom hrubom domácom produkte je u nás žalostne nízky, jeden z najnižších spomedzi krajín Európskej únie a OECD.

Do vedy a výskumu tečie málo peňazí, ale ani tie sa často nevyužívajú efektívne. Nesmerujú k špičkovým vedcom alebo vedeckým kolektívom, ale rozlievajú sa viac-menej rovnomerne (čítaj: rovnostársky) medzi kolektívy veľmi kvalitné, priemerné i podpriemerné.

Hodnotenie podľa kvality

Ako riešenie sa javí prideľovať väčšiu časť financií súťažným spôsobom tak, aby ich prevažne získavali nadpriemerné vedecké tímy na riešenie kvalitných, ambicióznych vedeckých projektov.

S týmto cieľom pred rokmi vznikla štátna Agentúra na podporu vedy a výskumu (APVV), ktorá je však dlhodobo podfinancovaná. Vedci volajú po zvýšení jej rozpočtu. Ozývajú sa aj názory o potrebe širšej grantovej schémy, ktorá by okrem podpory vedeckých projektov poskytovala aj štipendiá pre študentov a doktorandov, vytvárala nadštandardné podmienky pre kvalitných mladých vedcov po návrate zo zahraničných stáží a pod.

Prideľovanie peňazí na vedu a výskum súťažným spôsobom však naráža na problém hodnotiacich kritérií. Tie sú nastavené nízko, aj keď sa neustále hovorí o špičkovosti alebo excelentnosti. Príčinu môžeme hľadať v dlhodobej podvyživenosti slovenských vedeckých pracovísk.

Každý každého pozná

Vinu však za to nesú aj vedci samotní. Napriek tomu, že nás delí už vyše 25 rokov od čias, keď sme si boli po orwellovsky „všetci rovní a niektorí rovnejší“, nepodarilo sa rovnostárstvo ani v radoch vedcov odstrániť. Stanovíme si pravidlá, kritériá, bodovanie, no nakoniec sa vždy usilujeme, aby sme sa na špičke pyramídy hodnotenia ocitli my sami a naši kamaráti.