Autor je publicista a spisovateľ.
Môj starý otec plakal pre spoločnosť dvakrát. Najskôr počas kapitulácie v roku 1938, keď československá vláda odmietla brániť republiku a demobilizovala jeho generáciu, aby sa bezmocne pozerali na to, ako prichádza Wehrmacht. No a neskôr, v roku 1968, keď pochopil, že Dubčekov pokus o ľudskejšiu spoločnosť sa skončil pod ruskými tankami a opäť sme nič neurobili.
Ruská štátna televízia odvysielala revizionistický paškvil o Pražskej jari a ako je už v Moskve zvykom, všetkých jej aktérov označila za fašistov. Propaganda tak dosiahla jeden zo svojich nových vrcholov a na „dokument“ reagovali ministerstvá zahraničných vecí v Prahe aj v Bratislave.
Ako na označenie Dubčeka za fašistu reagujú putinovskí trolovia? Verím, že aj ich rodičia vtedy protestovali proti sovietskej invázii a vedeli o Palachovi alebo študentoch zastrelených v Bratislave pred budovou Filozofickej fakulty.
Rád by som videl, ako vnímajú fakt, že štátna televízia jadrovej veľmoci hovorí o našej vlasti ako o fašistickej kolónii, a či si uvedomujú, že tento druh propagandy sa používa vo svete ako príprava obyvateľstva na ďalšie kroky.
