Autor je spisovateľ a publicista
Tuším to bol Pascal, kto napísal, že človek by mal presne rozlišovať, kedy nastáva čas práce a kedy čas oddychu. Čosi podobné tvrdia aj budhisti: keď si ospalý, choď spať a keď si hladný, tak sa najedz. Sú to napohľad triviálne pravdy, predsa sa nimi neriadime. Sčasti preto, lebo nemôžeme a sčasti, lebo nechceme.
V civilizácii, v ktorej existuje pevne stanovený pracovný čas, nemôžeme oddychovať, kedy sa nám zachce, takže zákonite máme dni, keď podávame slabšie pracovné výkony. Aj keď sme v dobrej kondícii – je nemysliteľné, aby sme celých osem hodín odpracovali s rovnakým nasadením. Iná je naša výkonnosť o deviatej ráno a iná, povedzme, o druhej popoludní. Len šéf to nechce pochopiť.
A potom existujú zamestnania, v ktorých sa denná „norma“ poľahky dá zvládnuť za štyri hodiny, čiže zvyšné štyri hodiny buď márnime čas, alebo sa venujeme iným, (občas aj) prospešným činnostiam. Niektoré kmene brazílskych Indiánov – tie posledné, ktoré žijú v neprístupných pralesoch – majú vraj deň zadelený tak, že dovedna pracujú len štyri hodiny. Zvyšný čas venujú kultivácii medziľudských vzťahov, posvätným rituálom, zábave a nakoniec oddychu.
Spotvorený socializmus
Zrejme podobná, i keď omnoho virtuálnejšia kultivácia medziľudských vzťahov sa odohráva aj v oceľovo-sklených administratívnych centrách. Koľko direktorov, manažérov, námestníkov, úradníkov a sekretárok venuje značnú časť svojho pracovného času komunikácii na sociálnych sieťach?
