Ako občania stojíme proti obrovskej presile, hlásil titulok prvej časti rozhovoru so Zuzanou Wienkovou, riaditeľkou Občianskeho združenia Aliancia fair-play.
V druhej časti venujeme viac pozornosti mechanizmom, akými oligarchovia ovládajú našu spoločnosť, možnostiam verejnosti v tomto súboji úplne neprehrať, a prečo sa nám v boji s korupciou až tak veľmi nedarí.
Šéfka Aliancie Fair-play: Ako občania stojíme proti obrovskej presileČítajte
Približne v čase, keď sme robili tento rozhovor, prepukla kauza voľby predsedu Najvyššieho kontrolného úradu. Prečo podľa teba premiér a Smer potrebujú spriaznené vedenie NKÚ?
„Pretože ovládajú cez svojich nominantov takmer celé Slovensko s výnimkou ostrovov v samospráve. Dlhodobo ukazujú, že mocenskú prevahu nechcú ohroziť nejakými kritickými hlasmi, ktoré by nebodaj mohli vidieť do kuchyne a mať vplyv na verejnú mienku. Tento odpor voči nezávislým verejným činiteľom jasne ukázali pri voľbe generálneho prokurátora i ochrankyne verejných práv. Servilitu voči vládnej strane odzrkadľujú v podstate všetky nominácie vychádzajúce z parlamentu či z vlády.“
Nie je tento spor z istého uhla pohľadu aj bizarný? Na jednej strane Smer tlačí obyvateľom kaleráby do hlavy, že Karol Mitrík je opozičný kandidát, na druhej – nemal by byť predsedom NKÚ nestranícky profesionál?
„Samozrejme. Je absurdné, že sme si zvykli na nárokovanie si postov vládou či opozíciou. Tie posty nikomu nepatria. Šéfom NKÚ by mal byť niekto, kto dokáže kontrolovať opozičného starostu i vládneho nominanta.“
Ako osobne vyhodnocuješ činnosť orgánov, ktoré by mali kontrolovať moc? Napríklad prokuratúra, NKÚ, ÚVO... Veď väčšinu prešľapov moci odhaľujú médiá a mimovládky, a nie orgány, ktoré to majú v náplni práce.
„Tieto orgány nefungujú, sú politicky zotročené. Ich zamestnanci i whistlebloweri jasne pomenúvajú, že nezávislosť, odbornosť, kritika nie sú vítané. Sú vytláčané a trestané. Na vrchol sa nedostávajú kvalitní, silní ľudia s výsledkami, ale posluhovači.“
Ako si vysvetľuješ nedávnu kauzu Váhostavu a aktivity predsedu vlády a strany Smer v prospech Juraja Širokého? Aj podľa prieskumov verejnej mienky je väčšina obyvateľov nespokojná s riešením tejto kauzy, za zodpovedného za kauzu Váhostav verejnosť vo väčšine označila Juraja Širokého a z tých, ktorí nesúhlasili s navrhovaným riešením, si až 61,1 percenta myslelo, že pohľadávky by sa mali uhrádzať zo súkromného majetku tých, ktorí tento problém zapríčinili. Má vôbec verejná mienka nejakú silu? Obávajú sa politické a podnikateľské elity vôbec niečoho? Sú si isté, že budú vládnuť aj naďalej?
„Politické elity a ich oligarchickí „vlastníci“ neustále skúšajú, kam až môžu zájsť. Čo im ešte dovolíme. Boja sa vtedy, ak túto hranicu prekročia. Keď čítaš literatúru o správaní psychopatov, tak v mnohom pripomína črty tohto systému. Je to bezohľadný stroj na peniaze, ktorý sa ničoho neštíti. Potrebuje sa však vyhnúť trestnoprávnemu postihu, preto nechce ľudí veľmi naštvať. To by si mohli zvoliť inú reprezentáciu. Arogancia a nárokovateľnosť, ktorú prináša veľká moc a odtrhnutie od reality, občas spôsobia aj to, že robia veľké chyby, situáciu podcenia a vymkne sa im spod kontroly. Váhostav bol týmto prípadom. Aj keď sledovaním situácie som skôr presvedčená, že ide o kontrolované vytláčanie Juraja Širokého „západnou“ skupinkou oligarchov, ktorí prídu na jeho miesto. Preto padlo toľko ľudí z jeho okolia z politických postov.“
Ako na vás reagujú tie orgány, na ktorých pochybenia poukazujete?
„Veľmi rôzne. Každá vláda, ktorá sa prvýkrát dostane k moci, nás upodozrieva, že nadŕžame opozícii, a je veľmi agresívna. Postupne si však politici zvyknú, že sme tu a stále rýpeme do tých, ktorí sú aktuálne pri moci. Neskôr začínajú komunikovať, prizývajú nás k pracovným skupinám, alebo chcú naše poradenstvo pri príprave zákonov, ale vždy, keď vyjdeme s nejakou kauzou, tá reakcia je klasická, poznáte ju aj vy, novinári – keď nevedia napadnúť zistenia, napadnú autora. Najčastejšie obvinením zo zlej motivácie. Postupne však získavam pocit, že politici akoby zisťujú, že sme tu stále a že sa nezaplietame s politikou, snažíme sa udržať si odstup, nenájdu medzi nami ľudí po odchode z politiky alebo takých, ktorí by sa v politike angažovali, prípadne mali svojich blízkych v politike. Z dlhodobého hľadiska nás verejná správa vníma ako nezávislý, aj keď nepríjemný prvok.“
O korupčnom a oligarchickom systéme, aký u nás vznikol, sme už hovorili – ty teraz hovoríš, že vláda s vami komunikuje. Prečo? Aby skutočne nastavila protikorupčné pravidlá?
