Vyrástli sme na socialistickej popkultúre, ktorá nás presvedčila, že Indiáni vyzerajú ako majitelia penziónov v Dalmácii. Nosili sme strapce, parochne s hrubo zapletenými vrkočmi a rozprávali o sebe v tretej osobe. Každý mal svoje dôvody, prečo bol Winnetouom.
Winnetou nebol superhrdinom. Okrem koňa a pušky nemal žiadnu špeciálnu výstroj a vždy vlastne ťahal za kratší koniec. Diváci vedeli, ako to dopadlo s Indiánmi na divokom západe a toto tušenie zániku robilo príbehy červenokožcov ešte príťažlivejšími.
Chvíľami sa zdalo, že ak im budeme pri veľkonočnej obrazovke dosť silno držať palce a s plným nasadením prehrávať ich príbeh, jazdiac na matracoch a sídliskových prašiakoch, tak sa niečo zmení. História potečie iným smerom a „dospeláci“ pochopia, čo chápe každé decko. Že pachtenie sa za zlatom, ropou, výstavba železníc v panenskej prírode či pušný prach a alkohol sú démonmi.
Takýto svet nám dával zmysel, či už ho dnes nazveme antikapitalistickou propagandou, alebo romantickým únikom. Dospelí ľudia sedeli okolo vlastnoručne vyrezaných totemov a spievali o ceste do Mexika.
