Prežívali sme ich spoločne s Čechmi, mohli sme do urny vhodiť tri volebné lístky (slovenský parlament plus dve snemovne vo Federálnom zhromaždení) a verili sme, že sa nimi potvrdí to, čo sa začalo 17. novembra 1989. Také boli základné znaky prvých slobodných volieb, od ktorých uplynulo štvrťstoročie.
Čo sme očakávali a nestalo sa? Väčšina ľudí verila, že do troch, najneskôr do piatich rokov (pesimistický odhad) dobehneme životnou úrovňou Západ. Čo sme neočakávali, a predsa sa stalo? Napriek takmer 14-percentnému výsledku SNS málokto predpokladal, že sa spoločný štát Čechov a Slovákov rozpadne tak rýchlo. (Pravdaže, nebol to dôsledok úsilia SNS, ale hlbších rozporov.)
Verejnosť (nielen tá proti násiliu) natešená možnosťou prejaviť názor tiež netušila, že zatiaľ čo sa sporí pre zvrchovanosť či spojovník v názve štátu, iná, menej viditeľná, no zato agilná skupina ľudí buduje svoje ekonomické zázemie. A voliči zápalisto diskutujúci o tom, či Mečiar, Gál, alebo Weiss, nevedeli, že raz budú rozhodujúce práve mená, ktoré nie sú na kandidátkach ako Široký, Poór či Brhel.
