[content type="longread-pos" pos="full"]
[/content]
Nadácia Billa a Melindy Gatesovcov rozdeľuje peniaze na univerzitné štipendiá pre zástupcov menšín, prevenciu AIDS, boj s chorobami, ktoré ohrozujú hlavne krajiny tretieho sveta. FOTO – SITA/AP Autor je teológ, šéfredaktor jetotak.sk.
Majú lyžiarske rezorty, energetiku, diaľnice, patria im futbalové štadióny, politické strany, nočné kluby. Majú všetko, čo sa dá kúpiť alebo predať. Žijú v spoločnosti, ktorá im umožnila zarobiť za dvadsať rokov viac, ako dokázali niektoré západoeurópske priemyselné dynastie od priemyselnej revolúcie.
S mnohými sa ešte poznáme osobne, vyrastali sme spolu na spoločných dvoroch, mali sme rovnaké učiteľky a chodili spolu do školy v prírode. Ich deti sa s našimi poznať nebudú.
Chodia do súkromných škôl s deťmi iných bohatých ľudí, od štyroch rokov sa učia po čínsky a arabsky, o dvadsať rokov nastúpia do dozorných rád rodinných holdingov predaných čiastočne Číňanom. So zvyškom spoločnosti nebudú mať spoločné nič, tak ako s nimi už teraz nemajú nič spoločné ich rodičia.
Ako sa však dá žiť v spoločnosti, s ktorou už nič neprežívate?
Spoločnosť ich sleduje
Západoeurópska buržoázia má z izolácie fóbiu. Aj v najlepších rodinách, a hovorím napríklad o rodovej šľachte, sa deti vracajú do štátnych škôlok a škôl. Rodičia si uvedomujú výhody sociálnej mixity, vedia, že kontakt s normálnymi ľuďmi je zárukou, že nebudú považovaní za asociálov.
A zároveň to považujú za dobrý spôsob, ako poľudšťovať svoj mimoriadny status. Byť bohatým totiž nie je bežné ani normálne a dokonca v mnohom náročnejšie ako byť neviditeľným príslušníkom strednej triedy.
Spoločnosť od vás jednoducho niečo očakáva. A sleduje vás. A vidí, keď si zorganizujete malomeštiacky zápas v konskom póle v národnom parku napriek protestom a výsmechu. Sleduje vás, keď prídete na Ples v opere, údajne miesto spoločenskej excelentnosti, stretávku tých najlepších a najschopnejších, a vidí, že polovica z účastníkov nevie rozoznať dezertnú vidličku od klieští na morské plody.
