Pred niekoľkými týždňami premiér Robert Fico – pod paľbou kritiky – navštívil Moskvu, aby si pripomenul koniec druhej svetovej vojny.
Vzhľadom na pokračujúcu vojnu v susednej Ukrajine to mnohým pripadalo ako zle načasované, ale Fico argumentoval, že keby to neurobil, prejavil by istú neúctu k Rusom, ktorí zomreli pri oslobodzovaní veľkej časti Európy spod nacizmu. Vlastná fašistická minulosť Slovenska len podporila jeho argumentáciu, keďže to znamená, že jeho cesta mohla predstavovať uznanie, že Slovensko 21. storočia je jednoznačne proti fašizmu a uznáva zlo kolaboračného vojnového Tisovho režimu.
Ficovo nie nelogické ospravedlnenie sa scvrklo na toto: Dnešné udalosti na Ukrajine by sa nemali využívať na skresľovanie dejín a je spravodlivé uznať úlohu Červenej armády pri oslobodzovaní od nacizmu.
S týmto argumentom možno nepochybne polemizovať – a mnohí to urobili – ale bolo na ňom čosi, čo pripomína princíp. Použil som „bolo“, lebo nedávnejšie udalosti odhalili tento princíp a aj Fica ako podvod.
Na svojej neskoršej júnovej návšteve Moskvy premiér priamo nekonfrontoval ruské vedenie za poburujúci dokumentárny film, ktorý odvysielala ruská štátna televízia minulý mesiac a ktorý sa snažil vykresliť inváziu do Československa v roku 1968 ako isté oslobodenie. Zdá sa, že podľa Fica možno dejiny predsa len prepisovať.
