Autor je spisovateľ
Zasa sa to začalo: skúškové obdobie na vysokých školách. A s ním občasné telefonáty: Počuj, k tebe chodí taká a onaká, vieš, kolega ju vyhodil, nemohol by si... A nasleduje prosba dohovorenia kolegovi, aby ju na ďalší termín už zo skúšky nevyhodil.
Tvárime sa, že sme malá krajinka, kde každý každého pozná, veď aj hlavné mesto máme také, že keď chcete nájsť kontakt na kohokoľvek od primára neurochirurgie po opravára záchodov, stačí sa spýtať maximálne troch ľudí a máte na dotyčného mobil. Tak prečo nie pri skúškach?
Skúsenosť je taká, že aj vysoká škola je hra, ako to chcel Jan Amos Komenský. My sa hráme, že učíme, študenti sa hrajú, že sa učia a zamestnávateľ sa hrá, že nás platí. Tá skutočná skúška príde v robote, kde sa už ťažšie prihovára, keď treba, pretože firma, pokiaľ to nie je štátny podnik, očakáva výkon. Štátnych firiem je tiež dosť, takže príhovory sa nekončia.
