Nech predsa len žije referendum?

Vidím, že vôbec nie som s týmto problémom sám. Ako zástanca čo najmenšej miery zasahovania vlád a politikov do súkromného života občanov by som mal byť na strane referendárov a umožniť tak každému, aby sám rozhodol, či je dobré byť v NATO, alebo nie. Ako zástanca zdravého rozumu som bezradný. Bolo by napríklad o poznanie lepšie, keby argumenty v prospech zapojenia sa do západných štruktúr prichádzali od ľudí, ktorí nikdy nebudú mať v úmysle v nich pôsobiť, aby nebol ani závan konfliktu záujmov.

Čo sa týka druhej strany, bolo by dobré, keby nejaké argumenty prichádzali. Zatiaľ máme akurát bizarný zoznam signatárov, ktorí na prvý pohľad nebudia dôveru (po niekoľkých dôkladnejších pohľadoch už vôbec nie), či prípadne občanov telefonujúcich svoje názory do Čiernej skrinky. Názory spočívajú v opakovaní fráz, najlepšie čím jednoduchších, item zapamätateľných. Vládnime si sami alebo nedajme si diktovať sa veľmi hodí, najmä preto, že to nič neznamená.

Všetky moje pokusy sympatizovať s referenďákmi stroskotávajú vo chvíli, keď vidím ich prejavy. Stačí sa pozrieť na internet. Ľudia trávia hodiny a dni v bezobsažných, nikam nevedúcich diskusiách. Možnosť premeniť svoje myšlienky na slová najhojnejšie využívajú tí, ktorí žiadne myšlienky nemajú. Agresívne staré zory, ktoré zjavne patria do opatery psychiatra, sú schopné svojimi výplodmi zamoriť desiatky diskusných skupín. Pokiaľ ide o Egona Bondyho, od chvíle, keď som ho počul spievať v televízii, nečudujem sa ničomu, ale ani neverím, že príliš rozmýšľa nad svojimi verejnými prejavmi.

Má človek, ktorého pud sebazáchovy je taký znížený, že ohrozuje širokú populáciu niečím, čo sa nedá považovať ani za paródiu na spev, právo vyzývať občanov na čokoľvek? Má také právo exminister spravodlivosti, presadzujúci neplatnosť zákonov pre zakladateľa štátu? Je demokratické, ak občan rozhoduje o niečom, čomu vôbec nerozumie?