Autor je komentátor Hospodářských novin
Stál som na námestí Times Square v New Yorku a dav okolo mňa šalel nadšením. V Česku by mohol byť dôvodom zrejme len nejaký športový úspech, napríklad svetový titul v hokeji. Na Manhattane však ľudia mohutne oslavovali - výsledky prezidentských volieb.
Písal sa november 2008 a Američania si za prezidenta zvolili Baracka Obamu. Krajina, ktorá len dva mesiace predtým pádom Lehman Brothers vstúpila do najhoršej ekonomickej krízy od konca 20. rokov, túžila po nádeji tak veľmi, že si do Bieleho domu vybrala muža, o ktorom vedela zrejme najmenej zo všetkých prezidentov v histórii. Nepripomína vám to niečo?
Očakávanie a sklamanie
Už vtedy nebolo ťažké odhadnúť, ako sa to môže skončiť. Obama síce s prehľadom získal aj druhý termín, no dnes je z neho Amerika rovnako otrávená, ako bola v roku 2008 z Georgea W. Busha, ktorého prvý afroamerický prezident vystriedal. Je to zvyčajný vývoj: prehnané očakávania musí nutne vystriedať sklamanie, je len otázka, aké veľké bude.
Preto je tiež zvyčajne rozumné nehodnotiť politikov hneď po ich páde, prehraných voľbách či odchode na odpočinok. Alebo rok po zvolení. Aj Margaret Thatcherová alebo Bill Clinton boli v tom čase na odpis, zatiaľ čo Tonyho Blaira Británia ešte stále zbožňovala, a aj keď vyhral troje volieb za sebou, je dnes ešte nenávidenejší než Chelsea.
V prípade Andreja Kisku by sme na vhodný moment pre úplný obraz museli čakať ešte veľmi dlho. Je však možné, že svoju najdôležitejšiu úlohu už slovenský prezident naplnil. Vyhral súboj, ktorý bol pre istú časť Slovenska mimoriadne dôležitý. Prvýkrát od roku 1992 oslavoval víťazstvo v parlamentných alebo prezidentských voľbách jasne prozápadný, liberálne orientovaný politik.
