Môže sa zdať, že americká politika sa už rozdelila na klany, ktoré súperia medzi sebou. Kto chce, nájde si v tom podklad, aby akúkoľvek kritiku nedemokratických režimov odbil poukázaním na ten „najdemokratickejší“. Aj v ňom sa predsa prezidentom nemôže stať nikto, kto by sa nevolal Bush alebo Clinton. No nie je to tak.
Otec a brat Jeba síce nepatria medzi prezidentských obľúbencov posledných dekád, no z tretieho Busha, čo sa o post uchádza, bol už pred oficiálnym oznámením kandidatúry favorit republikánskych primárok.
To, že sa prezidentom stane syn svojho predchodcu, nie je až taká vzácnosť. Netreba hovoriť len o kráľovských dynastiách, po otcovi nastúpil severokórejský diktátor Kim Čong-un, jeho sýrsky kolega Bašar Asad či (hry organizujúci a plyn dodávajúci, a preto v Európe čoraz tolerovateľnejší) azerbajdžanský prezident Ilham Alijev.
V týchto krajinách sa však na rozdiel od Spojených štátov občanov nikto nespýtal, či im takéto odovzdanie moci neprekáža. Američania túto možnosť majú, rovnako ako Juhokórejčania, ktorí si za prezidentku zvolili dcéru bývalého vojenského diktátora, alebo Argentínčania, kde zas Cristina Kirchnerová plynulo prevzala prezidentský post od svojho manžela.
