Takých pochabostí, ako pre česť ženy riskovať vlastný život, sa muži v civilizovaných krajinách už dávno nedopúšťajú
[content type="longread-pos" pos="full"]
.
[/content][content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/7/56/5643847/5643847.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"]Varvara – nedávno sa pokúsila utiecť cez Turecko k „nositeľom najvyšších mravných a duchovných hodnôt“. Zaobstarala si zahraničný pas, kúpila odev, do ktorého sa obliekajú pravoverné moslimky. Na Moskovskej štátnej univerzite patrila k najlepším. FOTO – PROFIMEDIA [/content]
TEXT: Petra Procházková
Môj muž vtedy ešte nebol mojím mužom, ale prostým afganským bodyguardom a vodičom v jednej osobe, ktorý vedel držať jednou rukou prst na spúšti a druhou krútiť volantom.
Nehovoril. Nečítal. Nenadbiehal mi, nikam ma nepozýval ani sa nesnažil na mňa urobiť dojem. Občas sa mi zdalo, akoby si ma premeral pohŕdavým pohľadom, keď som v zložitej afganskej etikete urobila nejaký kopanec.
Chvíľami mi pripomínal indiánskeho hrdinu môjho detstva. Hltala som mayovky a dodnes mi imponujú muži, ktorí pri mučení ani nepohnú brvou, jedia medvedie laby také uležané, že s nimi hýbu červy, nedávajú príliš najavo svoje city, ale je jasné, že keby letel odniekiaľ zákerný šíp na moju hruď, nastaví tú svoju. Áno, takých mužov máme my Európanky rady.
Romantika za 200
Ázia alebo napríklad Kaukaz to sú úplné liahne týchto chlapov, akoby vyšli z literárneho diela. Afganistan je z tohto hľadiska máličko komplikovanejší, pretože muži sú tu väčšinou v dôsledku nie príliš hodnotnej stravy krehkí a chýba im fyzický majestát. Okrem toho majú zvláštnu záľubu v umelých kvetoch a sú schopní vodiť sa so svojím kamarátom po ulici s perverzne zakliesnenými malíčkami. Vraj je to výraz najvyššieho mužského priateľstva.