Autor je literárny historik.
Encyklika Laudato je zároveň kritikou súčasných foriem moci, ktorá uprednostňuje ekonomicko-technokratické riešenia.
S nástupom J. M. Bergoglia na pápežský stolec sa od začiatku spájali veľké očakávania. Zvolil si meno František, čím dal najavo, že hlavnú pozornosť bude venovať sociálnym a ekologickým témam, nakoniec František z Assisi je aj patrónom ekológov.
Jeho aktuálne vydaná encyklika Laudato bola teda širokou verejnosťou očakávaná. V tomto prípade to však nie je len kresťanský svet, ktorý pápež František oslovuje. Dokonca možno povedať, že témy, ktoré vo svojej encyklike rozvíja, majú bližšie k filozofickému diskurzu sociálne a ekologicky orientovaných myšlienkových iniciatív.
Nie sú teda „tradičné“ kresťanské témy v tom zmysle, ako u nás bývajú katolíckou cirkvou často prezentované (v poslednom období bola u nás pertraktovaná téma „tradičnej“ rodiny). Pápež František teda svoj pohľad upiera iným smerom, pričom sa aj priamo odvoláva na svetové ekologické hnutia a potrebu sociálnej solidarity.
Pápež v téme pokračuje
František však nie je prvým pápežom, ktorý s ekologickými témami prichádza. Vo svojej encyklike sa priamo odvoláva na svojich predchodcov. Predovšetkým to bola encyklika Pacem in terris, ktorú pred päťdesiatimi rokmi vydal Ján XXIII. Upozornil na ničivý účinok jadrových zbraní a vyzval na potrebu mieru.
V roku 1971 to bola encyklika Octogesima adveniens, ktorú vydal pápež Pavol VI. Tá už priamo upozorňuje na ohrozenie životného prostredia, ktorého ničenie môže mať pre ľudstvo fatálne následky. Pavol VI. konkrétne uviedol: „Ľudia si náhle uvedomujú, že neuváženým vykorisťovaním prírody riskujú, že ju zničia a že sa sami stanú obeťami tohto hanobenia. Pre zajtrajšok si tak môžu vytvoriť životné podmienky, ktoré pre nich budú úplne neznesiteľné.“
Na koristnícky vzťah súčasnej civilizácie k prírode upozornil v roku 1991 v encyklike Centesimus annus aj Ján Pavol II., keď uviedol, že moderný človek vyvoláva „vzburu prírody, ktorú skôr tyranizuje, ako spravuje“.
