Aj keď si prezident nevšimol, že na úrovni rozhodnutí by ktosi porušil zahraničnopolitický konsenzus, potrebu súdržnosti a vzájomnej dôvery v Únii vyzdvihol ako záujem krajiny.
Vety k imigrácii, ktoré vzápätí nasledovali v jeho reči, sú takto diskrétnou výzvou premiérovi i ministrovi vnútra, aby sa už len vzhľadom na štátny záujem miernili v dostihoch, kto dôraznejšie a hlasnejšie odmietne pomoc Európe v utečeneckej kríze.
Aj v zrkadle plotov, ktoré sa majú stavať u susedov, je Kiskov pohľad konečne jeden nehysterický hlas zo strednej Európy.
Morálna povinnosť nezatvárať sa pred ľuďmi utekajúcimi pred vraždením znie možno zveličene, je však správnym postojom národa, ktorý nezabudol, že jeho časť na úteku pred boľševikom prijal ten Západ, ktorý teraz volá o pomoc.
Na druhej strane, Kiska vraví jasne: Kvóty nie sú riešenie, nie všetci migranti sú politickí a tie počty, ktoré sa valia z juhu, Európa zvládnuť nevie.
Presne tak.
