Irena Brežná – Nevďačná cudzinka, vydavateľstvo Aspekt.
Doma je tam, kde človek môže frflať. A ja som doma nebola – opisuje Irena Brežná v autobiografickej knihe Nevďačná cudzinka, ktorá v nemeckom origináli získala prestížnu Literárnu cenu Švajčiarskej konfederácie. V preklade Jany Cvikovej vyšla nedávno aj v slovenčine.
„Som intímna preto, lebo to je to jediné, čo ma zaujíma,“ vyjadrila sa Irena Brežná už pred viac ako dvadsiatimi rokmi v rozhovore uverejnenom v časopise Aspekt. Táto švajčiarsko-slovenská spisovateľka okomentovala trefne aj spôsob svojho písania: „Píšem skoro bez deja, atmosfericky a fragmentárne, lebo moje dni sú roztrhané ženskou realitou – deťmi a domácou prácou. Celistvosť mi nie je daná, musím si ju písaním stále nanovo vytvárať.“
Práve z tejto rozorvanosti sa však rodí jej úprimnosť, ak nepovieme, že drzosť. Ako vysvetlila, neustále otrasy vyčerpávajú jej energiu, takže už nemá silu na falošné fasády. Na čitateľovo veľké šťastie Brežná nemá čas čokoľvek prikrášľovať či zaobaľovať, píše jednoducho a vtipne. Nezaťažuje nás nepodstatnými detailmi, kto, kde a kedy, dôležité sú len jej pozorovania a ich následná jemne ironická, ale nadovšetko empatická reflexia.
Brežná nepotrebuje byť komplikovaná, dokazovať, že rozumie tomu, čo sama prežila či precítila. Môže si dovoliť hovoriť o tých najbežnejších situáciách. Aj z nich vie totiž vytiahnuť dobre skrytú poéziu, dobre vidí aj morálne problémy každodenného života.
Primladá na Švajčiarsko
„Cítila som sa ako vec, nedospelá nevesta, hodená sto rokov dozadu, vydatá za krajinu ako za prísneho starého muža,“ opisuje svoje pocity z roku 1968, keď s rodičmi emigrovala do Švajčiarska. Na Slovensku zostal nielen smiech jej priateliek, ale aj samozrejmý pocit spolunáležitosti. „Mala som žiabre, a zrazu ma hodili na breh, počula som rásť pľúca a každý nádych bolel,“ píše.
Emigrácia je skúsenosť, ktorou by mali prejsť všetci, vyjadril pri nedávnej návšteve Slovenska Patrik Ouředník, český spisovateľ žijúci v Paríži. Podľa neho táto skúsenosť omladzuje a robí nás flexibilnejšími. Aj Brežná potvrdzuje, že musela urýchliť evolúciu, aby sa prispôsobila cudzej klíme, a počas jedného jediného života prijať skúsenosti celých generácií. Aký zmysel však mohla vidieť v emigrácii tínedžerka, ktorá bola do cudzej krajiny „emigrovaná“ s trápnym vysvetlením, že v nej neexistuje útlak?
„Tu nehrozili žiadne problémy so zásobovaním, k dispozícii boli práčky, autá a čistiace prostriedky. Mama dospela k presvedčeniu, že sme šťastní,“ píše s nadhľadom. Hoci sa ani jej matke nepozdávala sloboda vyberať si len medzi práškami na pranie, od svojej dcéry však predsa len čakala trochu viac vďačnosti.
