Najpozoruhodnejšie ozveny na prezidentskú správu prišli zo Smeru. Zatiaľ čo poslanci – keďže nedostali manuál z Úradu vlády – tápali, či (viac) haniť, alebo chváliť, Fico a Kaliňák sa marketingovo zručne chytili slamky, ktorú v reči našli, a nehanebne hlásali do éteru, že Kiska zložil vláde vlastne poklonu.
Fakt je, že partiu o konsolidácii verejných financií – to je tá slamka – prezident mohol vynechať, aby predišiel nedorozumeniam. Do akej miery realitu skrášlil a zjednodušil, keď hovoril napr. o príležitosti definitívne uzavrieť kapitolu ozdravovania verejných financií (v zmysle škrty), nech sa opýta trebárs na rozpočtovej rade.
Či dokonca rovno Kažimíra, ktorý nedávno – zrejme nedopatrením – pripustil, že aj povolebná vláda bude (musieť) opäť konsolidovať. Keď Kiska hovoril, že „rast našej ekonomiky patrí medzi najrýchlejšie v eurozóne“, akoby sme počuli rovno Fica, ktorý to papagájuje, kde príde a natriasa si tak vlastné perie.
Nedorozumenie je v tom, že ako hovorí napr. Steen Jakobsen, šéfekonóm Saxo Bank, „politici na Slovensku by boli radi videní ako tí, ktorí môžu za toto oživenie, je však dôležité vedieť, že 75 percent úspechu pochádza zvonka“.
