Aj keď tu žijem polovicu života, nikdy som celkom nepochopil Slovensko. Videl som krajinu poraziť Mečiara, pripojiť sa k Európe, stať sa miestom, kde si naše deti možno vyberú, že zostanú. Nie preto, že by nemohli odísť, ale preto, že naše najlepšie impulzy začali prekonávať naše najhoršie. My sme tu doma – prisviedča srdce. Na športových podujatiach, po kolísavých dvoch desaťročiach nezávislosti sa to zdalo ako aktívne vyjadrenie ukazujúcej sa hrdosti.
Ale ako ľahko, ako nám Kotlebov vášnivý dav pripomenul v sobotu, sa môže stať spev zdrojom hanby. Lebo veru, oni sú tu tiež doma – strážiaci svoju pevnosť Slovensko s prefíkanými očami, útočiaci na prisťahovalcov a navzájom si želajúci „dobrý biely deň“.
Kým premiér krajiny hrozí hrdlorezom zhovievavým prstom za „vykopávanie otvorených dverí“, pripomína im aj to, že jeho vláda odmieta migrantské kvóty a radí im, aby sa „nenechali vyrušovať“ europoslancami: „V Bruseli takmer všetci žijú mimo reality.“
No možno nadišiel čas opýtať sa - čo je slovenská realita v lete roku 2015?
Sú Slováci štedrý národ? Alebo našu veľkorysosť rozšírime iba pre hostí, ktorých koža je biela a pri ktorých možno počítať s tým, že pôjdu domov, keď sa skončí víkend? Znamená niekedy byť súčasťou Európskej únie aj znášanie nadmernej záťaže, ako je nájsť domov pre utečencov z Afriky a Blízkeho východu? Alebo je členstvo proste vec miliardových eurofondov a povolenia žiť a pracovať v zahraničí?
