Skrytá forma agresie v predškolskom veku nie je podľa odborníkov ničím výnimočným. Výskumy na túto tému robí aj docentka Barbora Kováčová, vedúca Katedry liečebnej pedagogiky na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave.
Ako sa zo škôlkara stane agresor? Ako môžeme odhaliť, že máme doma malého násilníka?
„Odhaliť agresora v domácom prostredí je veľmi náročné, najmä ak hovoríme o dieťati raného či predškolského veku. Agresívne správanie dieťa väčšinou kopíruje, vytvára si ho na základe osobnej skúsenosti, pozorovania. Vzorom môže byť otec, starší súrodenec alebo sused – najlepší kamarát. V domácom prostredí – ak sú vedľa 'seba' veľký a malý agresor v symbióze, je minimálna šanca odhalenia. Ak s touto situáciou rodina nechce či nevie niečo spraviť, vzniká začarovaný kruh, v ktorom sa správanie kumuluje a problém sa môže prejaviť nezvyčajným správaním dieťaťa v kolektíve. Zvyčajne v škole, v materskej či v základnej, ktorá je nútená ho riešiť. V tejto situácii je dôležitá spolupráca rodiny.“
Ako sa agresia medzi takými malými deťmi prejavuje?
„Pre dieťa je kamarát veľmi dôležitou osobou. Ak sa však stane nekamarátom a stretáva sa s výrokmi typu 'nemôžeš sa s nami hrať', 'nemôžeš prísť na moju oslavu', môžeme hovoriť o začiatkoch skrytého agresívneho správania. Nekamarát sa postupne stáva nežiaducim členom skupiny. V tomto veku sa agresori skrývajú za skupinu, ktorú manipulujú a posilňujú si pozíciu obľúbeného kamaráta všetkých detí. Agresori považujú svoje správanie za normálne, bežné, s ktorým sa stretávajú. Nepovažujú ho za zlé. Situáciu, v ktorej je agresor dominantný, využije vo svoj prospech, najskôr akoby skúšal, neskôr je jeho správanie zámerné a cielené. Kvázi– kamaráta poníži pred celou skupinou a keď ostatní odídu, tvári sa, že o nič nešlo, že to nemyslel vážne.“
Detské šikanovanie sa mení, je utajenejšie a zákernejšieČítajte
Ako rodičia môžu prísť na to, že práve ich dieťa je to šikanované?
„Rodičia si to často nevšimnú alebo si túto skutočnosť nechcú pripustiť. Prvým zjavným signálom sú psychosomatické ťažkosti dieťaťa. Začína sa pomočovať, pred odchodom do škôlky ho bolí bruško, hlava, v niektorých situáciách sa zajakáva, nevie sa vyjadriť, má strach. Tvrdenie, že nemá žiadnych kamarátov je viac ako zvláštne. Rodič príde po dieťa do škôlky, školy a vidí, že sa hrá samo, je mimo všetkých detí, alebo preferuje statické činnosti, niečo si kreslí, nič iné ho nezaujíma. Má vlastný (vynútený) svet. Môže mať imaginárneho kamaráta. Deti raného a predškolského veku sú veľmi zraniteľné, ak nenájdu podporu v rodine. Ak však rodič vie vytvoriť také podmienky, že sa mu dieťa zdôverí, posťažuje, je šanca vznikajúci problém eliminovať na najnižšiu možnú mieru.“
