Je až nepochopiteľné, ako sa vykoľajila diskusia o slobode prejavu a zhromažďovania na Slovensku.
Potom, čo extrémisti v Bratislave skandovali „obesiť“, napadali nevinných ľudí a brutálnym útokom zrušili cyklistické preteky, sa objavil názor, že to len „ktosi“ medzi slušných demonštrantov proti utečencom nasadil radikálov, aby pokojnú akciu zničil. Aby zneužil situáciu a pokúsil sa obmedziť základné občianske slobody a práva.
Korunu na hlavu týmto teóriám naozaj nasadil premiér Fico úvahou, aby sa zmenou zákona rozšírili samosprávam možnosti zakázať či presunúť problematické zhromaždenia.
Na jednej strane obava, že vláda dnes vy(zne)užíva situáciu na to, aby občanom bránila vyjadriť svoj názor, nie je opodstatnená. Bola by namieste vtedy, keby boli slovenské ulice plné ľudí protestujúcich proti korupčným kauzám, schránkovým firmám, tunelovaniu či predraženým tendrom. A keby sa politici zabarikádovaní vo svojich centrálach triasli od strachu, že prídu o moc.
Skutočnosť je však taká, že zrejme ani osemsto Váhostavov by náš trpezlivý a pokojný národ nerozhnevalo tak, ako možný príchod osemsto zúbožených utečencov.
