Európsky projekt stráca svoju príťažlivosť a mení sa na niečo, čomu prestávajú Európania rozumieť. No to nie je nič nové, počas veľkých dejinných zmien si len máloktorí súčasníci uvedomujú, čo sa práve okolo nich deje.
Z eufórie prvých generácií a v našom prípade z rokov bezprostredne po vstupe do Únie neostalo takmer nič, a Európa dnes namiesto „rozširovania spolupráce a prosperity“ bojuje za zotrvanie Grécka a Británie v akejtakej väzbe k projektu. Ten však stratil svoju finalitu, nikto ho nedokáže pomenovať, málokto dnes pozná odpoveď na otázku, čo teda má byť výsledkom procesov započatých v 50. rokoch.
“Európska civilizácia prežíva jednu z najsilnejších kríz identity kombinovanú s humanitárnou katastrofou porovnateľnou s udalosťami po druhej svetovej vojne.
„
Predstavy o európskej federácii sa z diskusií vytratili, rovnako ako už nepočuť ani slovo o ekonomickej vláde eurozóny. Samozrejme, jadro drží pevne ďalej, no nie vďaka úniovej politike, ale preto, že bývalé krajiny karolínskej ríše majú európsku identitu nerozlúčiteľne spätú so svojimi národnými charaktermi.
Kríza identity sa dnes prejavuje vo všetkých úniových textoch a politických rozhodnutiach. Pokusy ponúknuť Európanom modernú verziu ich vlastnej identity, oslobodenú od šovinizmu, konfesionálnych rozdielov a národných prvkov, zlyhávajú. No nie všade.


Identita bieleho Europána
Nositeľom európskej identity naruby, ideálu zjednotenia nie za niečo, ale proti niečomu, dokonca proti samotnej Európe sú dnes na celom kontinente neonacistické strany.
Ich predstavitelia od Zlatého úsvitu v Grécku po BNP vo Veľkej Británii pochopili, že otvorený nacionalizmus už dnes na voličov príliš nefunguje.
Žiadny Európan sa dnes neobáva ozbrojeného konfliktu so svojím susedom a Ukrajina je príliš neeurópska na to, aby to verejnosť považovala a vnímala za predohru k ďalšej eskalácii. Nemci sa neboja Francúzov, Taliani sa neobávajú Španielov a Slováci už nemajú fóbie z Čechov a Maďarov.