V nohe kuchynského stola ukrýval v roku 1940 v Liptove židovský kantor s piatimi deťmi ťažko nazbierané peniaze pre betarov, mladých Židov. Mládež tajne trénovala boj zblízka, naberala kondíciu, učila sa reálie britského mandátneho územia Palestíny.
Chlapci a dievčence vzali život do vlastných rúk. Aj tri dcéry poslal kantor do neznáma. Veril, že odvaha, ktorej ich učil, im v Maďarsku pomôže. Nepomohla. A predsa. Dievčatá koncentračné tábory prežili. Jedna z nich bola moja mama. Herman, mama Róza a mladšie deti skončili v masovom hrobe nad Ružomberkom.
Hermanovi sa ťažko fundraisovalo. Bohatým aj menej majetným Židom sa nepáčila bojovnosť a nezávislosť mladých. Vnímali ju ako zradu na tradícii a rodine, na európskej kultúre. Báli sa neznámeho. Báli sa straty detí. Kto by sa nebál.
18. mája 1940 sa na starý dunajský parník v Zimnom prístave v Bratislave natlačilo 400 ľudí. Ako to býva, tajomstvo sa roznieslo. Na šialenú plavbu po Dunaji do Haify pribudlo ďalších sto. Už to nebola len mládež z Európy, ale aj starci, ženy, deti. Tragická, občas komická, hlavne životu nebezpečná cesta bez adekvátnej pomoci a jedla bola pod jednonohým ruským kapitánom oveľa dramatickejšia a odvážnejšia ako príbeh Noemovej archy.
