[content type="longread-pos" pos="full"]
[/content]
Slovenské slová ako cesta a život pripomínajú návštevníkom, kto dal postaviť kostol v Greenpointe. FOTO – MIRIAM MOLNÁRAutorka je šéfredaktorka denníka SME.
José Panthaplamthottiyil si upravil zelený ornát, uhladil si čierne vlasy, chytil mikrofón a s istotou rockovej hviezdy vykročil uličkou storočného rímskokatolíckeho kostola. Nízky Ind so širokým úsmevom zdravil Poliakov, Írov, Číňanov a dvoch Slovákov, ktorí v roku 2007 ešte žili v brooklynskom Greenpointe.
„Ako sa dnes máte?“ roztiahol ruky, akoby chcel celú ospalú newyorskú časť pritúliť na svoju malú hruď. „Máme sa dobre, otče,“ niesla sa kostolom odpoveď utkaná z rôznych akcentov.
Panthaplamthottiyil vedel, kde sa na mape nachádza Slovensko, a poznal význam slovenských slov ako cesta a život, ktoré boli namaľované zlatým písmom nad bielym oltárom Kostola svätej rodiny. Naučil sa tie slová od samotných Slovákov, ktorí ich vyslovovali opatrne, akoby rozbaľovali vzácny porcelán, ktorý by praskol, ak by sa ho dotýkali náhlym pohybom.
Niekoľko nedieľ som v roku 2006 prichádzala do neogotickej budovy s výrazným dreveným stropom, červeno-modrými vitrážami a slovenskými nápismi o milodaroch. Pozval ma José Panthaplamthottiyil potom, ako som vytočila číslo fary a opýtala sa, či ešte nejakí Slováci chodia do kostola v Greenpointe. Hľadala som príbeh pre môjho profesora Siga Gisslera z Kolumbijskej univerzity, ktorý chcel, aby som svojim čitateľom ukázala, ako sa menia etnické komunity v tej masívnej vírivke národností, akou je New York.
V tom čase som ešte netušila, s akou negatívne nabitou vášňou budú jedného dňa Slováci o témach rôznorodosti a migrácie diskutovať.
Veľký slovenský múr nás pred sebou samými neochrániČítajte
Do neba nepôjdu len katolíci
Otec José a jeho kaplán Walter Thelapily viedli farnosť na Greenpointe, ktorú v 1902 založili imigranti z Rakúsko-Uhorska, a tá sa stala centrom početnej slovenskej komunity v New Yorku.
Indovia pochádzali z karmelitánskeho rádu v Kerali, centra indického katolicizmu. Táto rehoľa dodávala kňazov pre slovenskú faru od roku 1986 tak ako za posledné desaťročia aj do iných miest v Amerike, kde bol nedostatok amerických kňazov.
„V minulosti misionári prichádzali z európskych krajín do Indie, ale teraz sa to pre nás obrátilo,“ vysvetľoval jednu daždivú nedeľu Thelapily v spoločnosti starších žien, ktoré sa po omši stretli na fare a triedili koláče, ktoré kňazom nosili rodiny z okolia. Rýchlo dodal, že tie odkazy, ktoré odovzdávajú ľuďom, zďaleka nie sú totožné s odkazmi vtedajších misionárov. „My nehovoríme, že len katolíci idú do neba, ale hovoríme, že len dobrí ľudia idú do neba a všetci sme jedna veľká rodina.“
Slovenská fara slúžila aj iným komunitám
Panthaplamthottiyil v tom čase usmerňoval 110 indických kňazov pôsobiacich v Amerike z fary, ktorú kňazi naďalej nazývali slovenskou napriek tomu, že slovenčinu bolo počuť, len ak si ľudia náhodne čítali slovenské nápisy na stenách.
„Postavili to tu Slováci z peňazí slovenských vysťahovalcov ktorí boli veľmi chudobní,“ vysvetľoval indický kňaz a dodal že Svätá rodina ostáva imigrantskou farou, ktorá slúži aj iným etnickým komunitám. Prvý slovenský pastor prišiel krátko po založení fary, ktorá obsluhovala asi 350 Slovákov v Brooklyne. Väčšina kňazov, ktorí slúžili do roku 1986 vo farnosti, boli Slováci.
