Zuby mu vyrazil policajt, keď 25. augusta 1968 demonštroval na Červenom námestí proti vstupu sovietskych vojsk do Československa.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/7/56/5650387/5650387.jpeg?rev=2" author="Foto: SME – Gabriel Kuchta" longread-pos="full"]S prezidentom Andrejom Kiskom mám výborné vzťahy. Z jeho rúk som medailu prijal rád. [/content]
TEXT: Petra Procházková
S edel chrbtom ku vchodu, pri malom stolíku. Hovoril s nejakým kolegom novinárom. Ticho som si sadla opodiaľ. Bolo 11.55, dohodnutí sme boli na dvanástu, ale osemdesiatštyriročnému mužovi nejakú tú minútu meškania odpustím.
Premýšľala som, kedy sme sa vlastne naposledy videli. Čosi sa mi vybavuje, že navštívil aj Čečensko v čase vojny, keď som tam pracovala. Alebo to bol niekto iný? Nie, nie som si vlastne vôbec istá, či sme spolu niekedy hovorili, možno sa mýlim a to, že ho trochu poznám, je výsledok mojej prípravy na rozhovor - na internete som si o ňom našla všetko.
Žid, vedec, jeden z najslávnejších sovietskych disidentov, narodený 26. novembra 1931 v ukrajinskom Charkove, čo už je samo osebe zaujímavá kategória – ukrajinských Židov narodených pred 2. svetovou vojnou veľa neprežilo. Buď skončili v nemeckých koncentrákoch, alebo v sovietskych lágroch, alebo sa stali obeťami poľského či ukrajinského antisemitizmu sprevádzaného krvavými pogromami.
Čas sa schyľuje
Viktor Isaakovič Fajnberg prežil všetko. Teraz sedí v pražskom hoteli William a rozdáva rozhovory. Dvanásť už bolo. Mali by sme začať. Rozhovor pre Lidové noviny musím odovzdať najneskôr o šiestej večer. Dúfam, že Viktor Isaakovič na otázky odpovie tak, aby ich bolo možné ľahko prepisovať, za hodinku skončíme, o ďalšie dve hodinky budem mať hrubý text, do 16.00 budem ladiť, medzitým si urobím kávu...
