Autor je analytik v American Enterprise Institute vo Washingtone D.C.
Nemecku – a kancelárke Angele Merkelovej – treba pripísať zásluhy za pokračovanie sankčného režimu Európskej únie (EÚ) voči Rusku. Nemecko je však zhodou okolností domovskou krajinou energetického koncernu E.ON, ktorý pred časom podpísal (nezáväzné) memorandum, spolu s ruským Gazpromom, rakúskym ÖMV a Shellom z Veľkej Británie a Holandska, o predĺžení plynovodu Nord Stream, privádzajúceho ruský plyn do EÚ.
Predĺženie, ktoré má byť dokončené v roku 2020, by zdvojnásobilo tranzitnú kapacitu plynovodu zo súčasných 55 miliárd kubických metrov ročne. Spolu s Turkish Streamom, ďalším projektom, s ktorým sa Gazprom pohráva, by sa tak stala preprava plynu cez Ukrajinu zbytočnou v čase, keď jej súčasná zmluva s Gazpromom v roku 2019 vyprší.
To nie je veľmi lákavá vyhliadka pre kyjevskú vládu s obmedzenými financiami. No problém je hlbší než len poplatky za tranzit, ktoré dramaticky klesli od začiatku konfliktu. Ak Gazprom dokáže obísť Ukrajinu, bude v oveľa silnejšej pozícii pri vyjednávaní o dodávkach zemného plynu na samotnú Ukrajinu – vrátane jej veľkých, energeticky náročných odvetví na východnej a južnej Ukrajine.
Plyn ako nástroj nátlaku
Predĺženie Nord Streamu je zlou správou aj pre EÚ. Upevnilo by závislosť mnohých jej členských štátov od ruského plynu, namiesto aby ich povzbudilo do plynovej diverzifikácie. Vlastne sa zdá, že európske orgány dohoda zaskočila nepripravené.
Komisár EÚ pre energetickú úniu Maroš Šefčovič bol trochu vyvedený z miery, keď ho vyspovedali ohľadom memoranda na nedávnej bezpečnostnej konferencii GLOBSEC v Bratislave. Je však životne dôležité, aby Európska komisia preskúmala pozorne túto dohodu, najmä čo sa týka hospodárskej súťaže, a stopla ju, ak je to nevyhnutné – hoci by to znamenalo ísť proti silným obchodným záujmom.
Zatiaľ čo Rusko je závislé od vývozu plynu do Európy, horúčkovité úsilie vybudovať alternatívne trasy plynovodu do Európy majú len málo do činenia s ekonomikou alebo energetickou bezpečnosťou. Pre Kremeľ hrá rozšírenie Nord Streamu a možnosť vybudovať Turkish Stream, vedúci z Ruska cez Čierne more, Turecko, do Grécka, úlohu tromfu v transakciách s Ukrajinou.
Navyše, ako poznamenal EU Observer, je možné, že množstvo rôznych plánov na alternatívne trasy plynu z Ruska vrátane South Streamu, ktorý minulý rok zrušili, sa Západu prezentujú s vedomým zámerom zmiasť Európanov, vytvoriť rozkol medzi členskými štátmi a určiť „najslabšie ohnivká“ na kontinente, ktoré možno využiť na ďalšie nátlaky.
