Tak sme si nastavili zrkadlo – mohlo by sa povedať po skončení „slovenskej“ sezóny v Národnom, ktoré po inscenácii Povstanie z Divadla Aréna prebralo symbolicky štafetu občianskych tém. Počin – inak sa to ani nedá nazvať – Činohry SND vzbudzuje úctu už tým, že divákov až na výnimky neodstrašil. V divadelnom ráme sme videli gardistov aj partizánov, národných buditeľov aj komunistov, slovanských kráľov aj týrané ženy. Zahliadli sme však medzi všetkými tými schémami a ikonami aj samých seba?
V Dobrodružstve pri obžinkoch sa diváci „videli“ v učiteľovi, ktorý musel podopierať strechu školy, aby mu nespadla. Držali palce aj jeho rozumnej a vzdelanej dcére Miluši. Chudobnej Slovenke, samozrejme. Text upravený ešte viac na sladko ako Palárikov originál ponúkol našincovi priveľmi bezpečné útočisko.
Slovensko-maďarské zmierenie, na ktoré v závere nabádajú herci stojaci na proscéniu, by pôsobilo účinnejšie po kontroverznejšej inscenácii. Vrátime sa niekedy napríklad aj k nútenému vysťahovaniu Maďarov zo Slovenska?
