Autor vyučuje politickú ekonómiu na Západomaďarskej univerzite
MMF zhodil jadrovú bombu na grécku dlhovú drámu, keď oznámil, že aj v prípade najlepšieho možného scenára by ponuka inštitúcií viedla k ceste neudržateľného dlhu a akákoľvek dosiahnutá dohoda by musela obsahovať aj odpustenie významnej časti gréckeho dlhu. Týmto jasne priznal, že čisto z ekonomického pohľadu mala Syriza celý čas pravdu. Prirodzene to vyvolalo masívny tlak na kampaň NIE.
Malá história gréckeho dlhu
Vo svetle tohto konštatovania by sa oplatilo znovu sa pozrieť na to, ako sa grécky dlh stal neudržateľným v dôsledku úsporných opatrení. V roku 2008, rok pred krízou, malo Grécko výšku dlhu nie viac ako 108 percent HDP, ktorá je síce vysoká, ale nie nezvládnuteľná. Súčasná výška dlhu Japonska je dvaapolkrát vyššia a Veľkej Británii sa podarilo takmer zbaviť svojho 200percentného dlhu po druhej svetovej vojne, zatiaľ čo súčasne zvýšila sociálne výdavky v období povojnového sociálneho štátu. Grécka úroveň dlhu z čias vypuknutia krízy preto nebola žiadnym spôsobom fatálna. Potom však prišla úspornosť („austerity“).
Prvky úsporných opatrení v Grécku boli nasledujúce:
1.) 30 % zníženie platov.
2.) 50 % zníženie dôchodkov.
3.) Významný nárast daňových príjmov od malých a stredných podnikov (napriek rozšírenému názoru predstavovali daňové úniky samostatne zárobkovo činných osôb okolo 4,5 % HDP v roku 2009).
4.) Prepustenie stoviek tisícov štátnych zamestnancov.
5.) Rozsiahle škrty v sociálnych výdavkoch, vzdelávaní, výskume a rozvoji, a teda motoroch rastu.
6.) Zavedenie nových daní.
7.) Súčasne ostali prehnané vojenské výdavky krajiny (3,5 %) nedotknuté a boli použité na nákup vojenského vybavenia od francúzskych a nemeckých firiem.
8.) Nikde vo dvoch gréckych memorandách s trojkou sa neobjavilo slovo „offshore“, hoci je verejným tajomstvom, že v Grécku boli obrovské daňové úniky v prospech Cypru, Švajčiarska a území patriacich britskej korune.
Všetko toto spolu viedlo k väčšiemu uťahovaniu opaskov ako kdekoľvek inde. Dôsledky boli tiež väčšie. Ako je dobre známe, MMF nebol schopný predpovedať dôsledky programov vopred. Stále produkoval veľmi optimistické scenáre, ktoré museli byť neskôr prehodnotené. Navyše predpovede príjmov z privatizácie od MMF sa dramatickým spôsobom nedokázali naplniť. Výsledok úsporných programov viedol azda k najvýraznejšiemu politickému zlyhaniu v dejinách ekonomickej politiky:
1.) HDP sa prepadol zhruba o štvrtinu.
2.) Nezamestnanosť sa zvýšila z ôsmich percent na 27 %.
3.) Nezamestnanosť mladých ľudí dosiahla závratných 58 % v roku 2013.
4.) Traja z piatich Grékov žijú pod úrovňou chudoby alebo ich ohrozuje.
5.) Dlh sa zvýšil zo 108 % na 180 % a vymkol sa tak spod kontroly.
Úspora produkuje krízu
Grécko sa stalo extrémnou prípadovou štúdiou toho, ako úspornosť môže zničiť ekonomiku. Ako vysvetľuje nositeľ Nobelovej ceny Paul Krugman, filozofia úspornosti bola založená na predpoklade, že vláda si svojimi krokmi získa dôveru investorov. V skutočnosti sa však deje to, že prepúšťanie a znižovanie platov vyvoláva vnútorný dopyt po kolapse, čo vedie k ďalšiemu prepúšťaniu.
Toto všetko pravdepodobne vysvetľuje, prečo to bolo Grécko, kde sa dostala k moci prvá strana odmietajúca úsporné opatrenia, hoci tie mali podobne negatívny vplyv aj v iných krajinách. Ako ukazuje teraz už známy graf profesora Krugmana, viac úsporných opatrení súvisí s vyšším poklesom HDP v časoch krízy.
Ekonomiky počas úsporných opatrení zažívajú masívny nárast dlhu a nezamestnanosti, ktoré indikujú, že tí, ktorí sa snažia vysvetliť grécku krízu s povrchnými kultúrnymi vysvetleniami (Gréci sú leniví a skorumpovaní), sa mýlia.
