Jedným z najemotívnejších obrazov, ktoré priniesol uplynulý týždeň v Grécku, bol záber plačúceho dôchodcu pred národnou bankou v Thessalonikách (Solúne). Sedemdesiatsedemročný Giorgos Chatzifotiadis sa pokúšal vybrať dôchodok jeho manželky, no odmietli ho už tri banky za sebou. A tak tam sedel na chodníku, s vkladnou knižkou v ruke a plakal ako malé dieťa, zatiaľ čo naňho hľadel rad klientov pred bankou.
Ako pri každej rodinnej hádke, grécka hádka s jeho veriteľmi bola plná nezodpovednosti a samoľúbej kritiky. Áno, Grécko si nemalo bezstarostne požičiavať miliardy na financovanie životnej úrovne, ktorú si nemohlo dovoliť, a nemalo ukrývať svoj dlh pred Európou. Ale Goldman Sachs, dravá investičná banka, tiež nemala paktovať s Gréckom, skrývať jeho strasti a prostredníctvom predátorských úverových praktík vybrať z vreciek Grécka ďalších päť miliárd dolárov.
Áno, Nemecko správne trvalo na tom, že Gréci majú znášať bolesť z nezodpovednosti svojich vodcov. Nikto Grécko nenútil požičať si peniaze, rovnako ako to nebol Berlín, kto v krajine vytvoril nafúknutý verejný sektor, štedrý sociálny systém, nefunkčný výber daní a nenásytných oligarchov. Aj vzhľadom na Taliansko, Španielsko a Írsko, ktoré stonajú pod ťarchou vlastných úsporných opatrení, by nebolo rozumné vytvoriť pre Grécko ľahšie podmienky.
