Článok pokračuje pod video reklamou
Autor je básnik a prekladateľ
Oznamujú vtáci piesňami, / že už v sadoch znova blúdiť sa dá. / Ich radosť aj moju radosť hľadá, / moje srdce končí s tiesňami. / Nech tej panej anjel holdy skladá, / čo na druhej strane Rýna mi / poskytuje útulok tak rada – / hoci sama vo vyhnanstve stráda.
Tieto verše, ktoré napísal minnesänger Henric van Veldeke (1140 – 1190), dokazujú, že vyháňanie neobľúbencov bola odpradávna obľúbená európska zábava.
Po Henricovi je pomenované námestie s jeho sochou v Maastrichte a zachovalo sa dvadsaťpäť básní. Všetky som preložil, vyšli v knihe Krásne slovo, sladká melódia – a pár ich prečítam 30. júla v čitárni U červeného raka na spoločnom vystúpení s Musicanticou Slovaca, čiže Žilíkovcami, ktorí vedia geniálne sprítomňovať stredoveké umenie.
A keď je už reč o čitárni patriacej k bratislavskej Metskej knižnici, treba povedať, že jej riaditeľ Juraj Šebesta i dramaturgička Zuzka Liptáková dokonale pochopili svoju úlohu a počas Kultúrneho leta každoročne umožňujú priateľskú koexistenciu rôznych umeleckých generácií, štýlov, skupín i jednotlivcov.
Líšia sa tak od tých, čo si pluralitu vedia predstaviť len ako cvengot kladív na čarodejnice. Od takej „plurality“ je totiž vždy už len krôčik späť k totalite, o ktorej čosi vie aj básnik Rudolf Dobiáš. Dnes je ozdobou slovenskej literatúry – no kedysi aj on bol „vyhnancom“ v Jáchymove.
Ako maturanta ho odsúdili na osemnásť rokov za karikatúru Stalina a Gottwalda a takmer polovicu trestu si odsedel. Aj jemu – 1. júla – patril podvečer v čitárni U červeného raka.
