Dobrý spôsob, ako zvládnuť alebo dokonca využiť miliónové živé vlny, nikto nevymyslel. Každý model prinesie riziká, nepohodlie, vyvolá odpor.
Utečenci nemôžu v táboroch ostať večne. FOTO - Ján KrošlákVlani v lete dostala Rawan Jinan, dvadsaťpäťročná kresťanka z irackého mesta Mosul, list. Odosielateľom boli miestni predstavitelia Islamského štátu a pri jeho čítaní neverila Jinan a jej muž vlastným očiam: v obálke bol príkaz opustiť mesto do 24 hodín.
Rovnako ako ostatní kresťania zbalili deti - ich synovia vtedy mali štyri roky a 18 mesiacov - a najnutnejšie veci a vydali sa na cestu. Na úteku im ešte islamskí bojovníci vzali všetky peniaze, oblečenie aj detské plienky. Otvorili nádobu s mliekom a obsah vysypali. Vyliali vodu z fľaše.
Vlani v auguste bola rodina v utečeneckom tábore v Kurdskej autonómnej oblasti a nevedela čo ďalej. V tábore nemohli zostať večne. Emigrovať v živote neplánovali. Mali v tej chvíli jedinú istotu: nikdy sa nebudú môcť vrátiť domov.
Pred rokom príbeh Jinan a jej rodiny odvysielala Slobodná Európa. Dnes sú buď ešte v tábore, alebo na ceste do Európy. Ťažko sa dopátrať, či je Jinan so svojím mužom a či prežili ich deti.
Čo povieme Wintonovi?
„Keď niečo nie je nemožné, musí existovať spôsob, ako sa to dá uskutočniť,“ povedal sir Nicolas Winton v dokumentárnom filme bratislavského rodáka Mateja Mináča Nickyho rodina. Môže byť pre Európu, bohatú vyspelú svetovú veľmoc prvej triedy, nemožné zvládnuť dnešný prílev utečencov z juhu a poučiť sa z neho? Nemôže byť.
Postavenie Nicolasa Wintona ako súkromnej osoby v Európe v roku 1939 bolo ohrozené, ale nedal sa, vymyslel plán a uskutočnil ho. V predvečer vojny odviezol z Československa 669 väčšinou židovských detí a zachránil im život.
