Autor je doktorand v Ekonomickom ústave SAV
Život v Grécku sa pre milióny ľudí stal za posledné roky neznesiteľným. Odhaduje sa, že už viac ako 11 000 ľudí si vzalo život v dôsledku ekonomickej biedy, ktorú im priniesla politika škrtov naordinovaná trojkou (MMF, ECB, EÚ) po roku 2010.
Kapitalizmus bez bankrotu?
Oficiálna nezamestnanosť stúpla z predkrízových 7,5 percenta v roku 2008 na 25,6 percenta (marec 2015) nehovoriac o nezamestnanosti mladých, ktorá sa pohybuje okolo 50 percent. Za posledných päť rokov už opustilo krajinu v snahe nájsť prácu viac ako 200 000 ľudí (dve percentá obyvateľstva) a prevažne vysokokvalifikovaných odborníkov.
Od roku 2010 dôchodky klesli o 40 percent, poklesli platy, poklesla minimálna mzda. Chudoba ohrozuje viac ako tretinu ľudí (2012) (na Slovensku je to 19,8 percenta). Takýto stav ekonomiky sa nevyhnutne prejavil na psychickom zdraví obyvateľstva a nárastom počtu samovrážd. V Grécku sa odohráva skutočná ľudská tragédia, ktorá je však výsledkom zámerne implementovanej politiky.
Záchrana Grécka v roku 2010 nebola záchranou Grécka. Bola záchranou súkromných nemeckých a francúzskych bánk. Deväťdesiat percent z peňazí, ktoré boli poskytnuté v rámci záchranného programu, išlo priamo týmto súkromným bankám. A na grécky ľud bol uvalený nový a ešte väčší dlh.
Pokiaľ súkromná banka poskytne zlý úver, požičia niekomu, kto nemôže dlh zaplatiť, je to jej problém. Dlh musí odpísať o započítať ho do svojich strát. A ak je ten dlh príliš veľký, banka musí skrachovať. Deutsche Bank, Commerzbank, PNB Paribas, Crédit Agricolé a ďalšie banky, ktoré boli zachránené týmto novým dlhom, mali za svoje podnikanie niesť zodpovednosť. Mitch Feierstein, známy finančník a zároveň kritik súčasného finančného systému, hovorí, že kapitalizmus bez bankrotu je ako katolicizmus bez pekla.
Neúplná menová únia
Ľudské tragédie, ktoré sa v Grécku odohrávajú v posledných rokoch, nie sú spôsobené lenivosťou ani tisíceurovými dôchodkami. Takého „jasné“ príčiny sú užitočné tak pre zabávačov spoza mikrofónov komerčných rádií alebo sú ideálne ako potrava pre „hlbokú“ krčmovú debatu. Sú spôsobené eurozónou - menovou úniou, ktorá by sa ani nemala tak nazývať, keďže jej chýba jeden z kľúčových mechanizmov - transferový mechanizmus, ktorý menovú úniu definuje.
Menová únia je dohoda spoločenstva ľudí na rôznych územiach, že budú používať rovnakú menu. Niečo takéto má mnoho výhod – predovšetkým umožňuje jednoduché transakcie medzi členmi týchto spoločenstiev. Avšak ekonomická štruktúra a z toho vyplývajúci charakter transakcií sú kľúčovým faktorom. Menovou úniou bolo bývalé Československo, kde ekonomika českej časti federácie bola značne výkonnejšia ako tá naša slovenská časť.
Na regionálnej nerovnosti v našej krajine je ilustrácia plnej menovej únie zrozumiteľná. Zanedbané regióny s vysokou nezamestnanosťou a s veľmi slabou miestnou ekonomikou majú len veľmi málo firiem, ktoré takpovediac obsluhujú zákazníkov z iných regiónov. Prostredníctvom ich tržieb prichádzajú do slabého regiónu transakčné prostriedky (peniaze), ale je ich málo. Zároveň obyvatelia tohto regiónu majú svoje bežné potreby, za ktoré musia platiť a ak sú tieto potreby uspokojované firmami z iných regiónov, peniaze odchádzajú mimo, teda transakčných prostriedkov ubúda.
Ako príklad si môžeme predstaviť, koľko firiem z Bratislavského kraja obsluhuje potreby ľudí žijúcich v Banskobystrickom kraji a opačne. Môžeme oprávnene predpokladať, že viac sa transakčné prostriedky presúvajú smerom do Bratislavského kraja ako naopak. To však znamená, že časom sa objem transakčných prostriedkov v Banskobystrickom regióne znižuje.
Na korekciu tejto nerovnosti sa používajú transferové mechanizmy ako napríklad daňová politika. Dane vyzbierané v celej krajine sú prerozdelené spätne na financovanie škôl, nemocníc, samosprávy, štátnych orgánov a podobne. Ľudia zamestnaní v týchto sektoroch aj v slabých regiónoch majú finančný príjem, ktorý potom vstupuje do kolobehu uspokojovania potrieb.
Štáty si musia požičiavať
Tieto vzťahy platia aj pre štáty navzájom. Ak štáty majú vlastnú menu, stanoveným kurzom vzájomné obchodné nerovnosti korigujú. Takto napríklad fungoval dlhodobo vzťah Nemecka a Talianska a ich mien marky a líry. Keď však takto rozdielne štáty/regióny vstúpia do menovej únie, kurz ako korekčný nástroj mizne a nastupuje korekčný nástroj transferový.
