Bolo to len deň po tom, ako Londýn získal právo zorganizovať olympijské hry v roku 2012. Londýn dostal možnosť ukázať, kam sa na prelome tisícročí posunul.
Už na druhý deň sa oslavy skončili. Kým svetové médiá ešte rozoberali reakcie na pridelenie olympiády, agentúry už vydávali bleskové správy o výbuchoch v londýnskom metre a autobusoch. Zomrelo viac ako 50 ľudí, páchateľmi boli mladí moslimovia. Nie prisťahovalci, druhá generácia, teda ľudia, ktorí odmala vyrastali v britskom prostredí.
V tom metre som sedel o dva roky neskôr. Na zemi ležali rozhádzané bezplatné noviny, ktoré upratovacia služba zbiera až na konečnej a k nej sme sa ešte len blížili. Titulná strana varovala pred rizikom nového útoku, priamo na výročie. Británia bola v strehu.
Na jednej zo staníc sme nezastavili, len sme ňou prešli. Možno bežná údržba, no v kontexte výročia vyvolala obavy. Londýnčania si už uvedomili, že ich mesto nie je nezraniteľné a z ich tvárí sa dal vyčítať strach z návratu teroristov.
