(Foto: Ilustračné SITA/AP)TEXT: Petra Procházková
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Petra Procházková, redaktorka SME a Lidových novín.
[/content]
A minat zomrela 18. apríla v Moskve, mala šestnásť rokov. Do samého konca bola pri vedomí. Jej príbeh možno pomohol tisícom onkologicky chorým v Rusku zomrieť bez mučivých bolestí. V pokoji, utlmení liekmi, ktoré nepochybne nie sú zdraviu prospešné, ale týždne, dni a hodiny pred odchodom z tohto sveta je absurdné riadiť sa obsahom vitamínov a vlákniny v potravinách alebo vedľajšími účinkami medikamentu. Dôležité je len jediné - zastaviť strašné bolesti, ktoré umieranie nevyliečiteľne onkologicky chorých sprevádzajú.
Cesta za morfiom
Samozrejmosť? Mala by byť. V Rusku nie je. Spočiatku mi napadlo, že je to obrázok zhumpľovaného ruského zdravotníctva. Potom som si uvedomila, že ono nie je až také skorumpované a zaostalé. Veď ruskí lekári sú často vynikajúci špecialisti a zároveň slušní ľudia. Že nejde vôbec o peniaze. Ani o pohŕdanie ľudskou dôstojnosťou, ani o ľahostajnosť k ľuďom v núdzi. Je to neuveriteľné, ale je to tak. Vinu na obrovskom utrpení ľudí s rakovinou má v Rusku byrokracia vedená v tomto prípade snahou človeka ochrániť. Hoci už leží na smrteľnej posteli.
Aminat matka priviezla do Moskvy 10. apríla 2015. Zúfalo sa snažila zohnať pre svoju dcéru trpiacu rakovinou niečo, čo by jej uľahčilo zostávajúce dni. Jediné, čo by Aminat uľavilo, bolo morfium. Lenže v Rusku platia prísne predpisy, ktoré nedovoľovali urobiť z dcéry narkomanku. Nenašiel sa jediný lekár, ktorý by bol ochotný porušiť starú sovietsku normu.
V Moskve matka našla fond pomoci hospicom Vier“. Jeho manažérka Lidie Moniavová a jej kolegyne dokázali po urputnom snažení počas piatich dní zohnať príslušnú medikáciu. „Posledné dva dni Aminat nemala tie diabolské bolesti,“ napísala Lidie na Facebooku pár hodín po smrti dievčaťa.
