(Foto: FOTOLIA)TEXT: Michal Havran
Začul som to na diskusii, s križiakmi - ľuďmi, čo si osvojili istú ideológiu, označili ju za križiacku a nosia tričká s rytierom, aké dostať na replikách stredovekých turnajov. Vyrobené v Bangladéši detskou zmenou s troškou voľna, medzi dvoma pracovnými dňami v Appli. Rozmýšľal som, či križiaci nosili tričká s križiakmi.
Naši križiaci
Ideológiou kruciáty som sa zaoberal počas vysokoškolského štúdia sedem rokov. Prvú dizertáciu som venoval eschatológii krížovej výpravy, kde som sa pokúsil rozvinúť niektoré tézy L'École des Annales o teologické východiská a načrtol som domnienku o vzťahu kruciáty, mystéria púte a starého, špekulatívneho materiálu z Mezopotámie. Prácu prijali moji profesori s porozumením a odporučili mi pokračovať v PhD. na L'Ecole pratique des hautes études, kde povojnová generácia historikov vytvorila zázemie pre také vedecké disciplíny, ktoré nenájdu žiadne uplatnenie na trhu práce ani v priemysle a ani v startupoch.
Venoval som sa teda politickej eschatológii tak, ako ju od čias práce Alphandéryho nazývajú akademici, ako obyčajne, odtrhnutí od pracujúceho ľudu. Teda vede o tom, ako súvisí náboženské myslenie s politickými ambíciami, čo vzniklo skôr, ako sa vzájomne ovplyvňujú a či majú nejaké tajomné pokračovanie v teóriach o Nebeskom Jeruzaleme, Novom raji, alebo Zlatom veku.
No a potom som natrafil na slovenskú verziu kruciáty. Nie na streleckých pretekoch na Červenom Kameni, kde sa miešajú elfi s vyrážkami a päťkilovými dielami Georgea R. R. Martina Hry o tróny, ale v politike. Akoby to bola nejaká mimoriadna a ušľachtilá cnosť byť dnes, v čase „hrozby pre európsku civilizáciu“ križiakom.
Rozumejte mi, nemám nič proti spolkom gotického šermu a itečkárom, čo sa cez víkend prezliekajú za veľmajstrov, nejdú do reštaurácie, ale jedia s drevenými lyžicami plnými triesok nechutné kaše, pretože v 13. storočí Európa nepoznala väčšinu chutných korení.
