Autori sú poslanci NR SR
Pohnútky Márie Terézie zaviesť urbár akiste neboli vedené prehnaným humanizmom. Cisárovná týmto opatrením sledovala predovšetkým primeranosť záťaže a motivácie svojich poddaných a z toho odvodený nárast výšky výberu daní, prípadne iných benefitov.
Napriek tomu môžeme aj po stáročiach pripísať toto jej rozhodnutie na konto panovníckej múdrosti. Poddaní dostali možnosť užívať lesné pozemky v okolí obcí, a to ako podielnici. Nešlo teda o ich osobné vlastníctvo, ale poddaný zapísaný v urbári mohol pri splnení predpísaných robôt získať zo spoločného urbárskeho lesa úžitok, najmä vo forme palivového dreva a príležitostne tiež dreva na stavebné a iné praktické účely, a to v rozsahu svojho užívateľského podielu.
Neskôr tieto podiely prešli aj do vlastníctva podielnikov, boli predmetom dedenia, a tým sa aj menili, vždy však boli previazané na miestnu komunitu. Praktické uplatňovanie tohto historického princípu sa prerušilo až v roku 1959, keď boli urbáre zrušené a ich správa (v mnohých aj vlastníctvo) prešla na štát.
Prišelci a špekulanti
Prerušená kontinuita sa mala obnoviť po roku 1989, keď sa užívacie a vlastnícke práva začali vracať pôvodným vlastníkom, resp. ich dedičom. Ale pôvodných majiteľov bolo už málo a tí, ktorí si ešte pamätali na dômyselné (dnes by sme povedali trvalo udržateľné) hospodárenie na urbárskych pozemkoch, už mohli skôr spomínať, ako reálne hospodáriť.
Namiesto nich čoraz častejšie prichádzajú dravosť, cynizmus a pohŕdanie dobrými mravmi, vlastné ľuďom s „podnikateľskou mentalitou“ týchto čias. A s ňou túžba len po krátkodobých ziskoch. Ak by sa to týkalo len pôvodnej vlastníckej štruktúry, nebolo by to iste správne, no rozumieť by sa tomu akosi dalo. Často sa však dialo a deje aj niečo iné.
Do našich urbárov začali vstupovať ľudia nepatriaci ani len po predkoch do miestnej komunity. Prišelci, ktorí zistili, že sa im do týchto spolkov oplatí investovať, a to tak, že skúpia časť vlastníckych podielov. Nebolo to ťažké, pretože mnohí podielnici si už nedokázali nájsť k svojim znovunadobudnutým pozemkom vzťah a predaj vlastného podielu sa im javil ako dobré riešenie.
K tomu obyčajne prispela aj skutočnosť, že hospodárenie v urbároch nebolo prehľadné a mnohí podielnici boli z neho znechutení. Ľudia zvonka tak pomocou „trójskych koní“, ktorých si našli medzi podielnikmi, dokázali svojimi peniazmi výrazne zasiahnuť do vlastníckej štruktúry a nakloniť si tak rozhodovanie vo svoj prospech.
Vlastnícke presuny spôsobovali súdne spory, vznikali duplicitné súperiace urbárske výbory, v legitímnosti ktorých sa aj kontrolné orgány orientovali len ťažko. Nad prírodnými kalamitami začali akosi pričasto víťaziť charakterové či morálne kalamity...
