Autor je filmový kritik a pedagóg
Kedysi to bolo takto. Mali ste napísať nejaký článok. Bolo treba vymyslieť koncepciu a formu. Nájsť zodpovedajúci štýl. A tak ste si sadli k písaciemu stroju. Zohnať a založiť papier, kopirák a takto podobne a komplikovane. Potom to prepísať načisto. Občas ste museli použiť takú bieliacu vec, ak ste urobili chybu. Medzitým bolo treba ísť do knižnice overiť si fakty, prípadne pozrieť do nejakých kníh a nájsť citát. Ak bola knižnica otvorená a kniha dostupná.
Zohnať 25 či 50 haliernik, nájsť fungujúcu telefónnu búdku a dohodnúť sa s redakciou. Potom obálka, známka a na poštu. A článok poslať, ak bola pošta otvorená. Na Hlavnej stanici občas bola. A ak išla električka, stihli ste. Medzitým ste sa stretali s kamarátmi, v kaviarňach ste si dali s rôznymi ľuďmi kávu.
Teraz sú všetky tie nástroje, ktoré majú čas šetriť. Napíšete to na počítači, overíte Googlom, odpinknete emailom. Aj s ilustračným obrázkom. Prípadne dokorigujete cez mobil. Ale čas nemáte. Nikto ho nemá. Pracujete viac, nič nestíhate, s kamarátmi sa nestretávate. Všetci sa niekam takmer až hystericky ženú, stres s panikou ich trieska po hlave ako mokrá handra. „Hrubé“ knihy skoro nikto nečíta. Partnerské rozchody sa riešia esemeskami, ale aj to už je démodé, veď kto dnes ešte používa esemesky?
