Sme tým posadnutí, ženieme sa za najčerstvejšími novinkami, aby sme zas všetko do dvoch dní zabudli – pretože akúkoľvek senzáciu vytlačí tá ďalšia – v mene honby za najnovším a najmodernejším. A môžeme sa ďalej dosýta aktuálne vzrušovať a poburovať, smútiť, tešiť sa, cítiť úzkosť. Instantne, na chvíľu. Sme presvedčení, že modernosť je to pravé, lebo svet musí neustále bežať dopredu. O modernosti rozprávame, akoby to bola nejaká špeciálna cnosť, známka najvyššej kvality. Naozaj zvláštna mánia...!
A pritom, aký neuveriteľný pokoj prinášajú novinky staré štyristo rokov! Listujem v knihe Nutzliche und sehr gelehrte Zeit-Vertreibung z roku 1697. Páter Giovanni Stefano Menochio v nej zozbieral veselé príbehy a aktuality svojho obdobia, ktoré sa nás už, vďakabohu, vôbec netýkajú a práve preto môžu byť skvelým zdrojom potešenia.
Usadené, zhodnotené, prežuté, prežité, niekoľkokrát zabudnuté a opäť spomenuté, nádherne vzdialené. V ruke držím nemecký preklad. Kniha vychádzala na pokračovanie pod názvom La Stuore v polovici 17. storočia v Benátkach. Drahý páter ju ako uznávaný taliansky jezuitský teológ najprv pre istotu publikoval pod pseudonymom. Podľa zámeru autora dielo poskytuje námety na veselú a učenú konverzáciu, a vložil doň všetko, čo ho zaujalo, rozličné zvláštnosti a pozoruhodnosti, ktoré kdekade čítal a počul.
Milovník handroviny a švabachu môjho razenia tu nájde zopár sviežich noviniek z objavovania a dobývania Nového sveta, autor mu svojským spôsobom odhalí najtajnejšie tajomstvá kabaly, alebo ho zoznámi s „levom americkým“, ktorého po nekonečnom plahočení sa po peruánskom pralese objavil španielsky jezuita José de Acosta. Je pekné, že už v šestnástom storočí komusi napadlo uvažovať o tom, aké potreby mali všetky tie zvieratá na Noemovej arche, a pri akých riekach sa vlastne reálne nachádzal pozemský Raj.
