Peter Mikuláš ako Falstaff. (Foto: Alena Klenková)TEXT: Peter Mikuláš
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Peter Mikuláš, operný spevák, otec troch dcér.
[/content]
A hoj, Peťo
Minule došla Oli, bola u vás strážiť Minizuzku, nechal si ma pozdravovať a odkázal si, že my chlapi musíme držať spolu. Konečne to jasne okolo mňa niekto naplno, oficiálne a bez zábran deklaroval. No. Musíme...
Teda mali by sme, lebo tých ženských nekontrolovane pribúda. Oli síce tvrdí, že to sme my chlapi na vine, že my sme vraj nositeľmi chlapstva a ženstva zároveň a ony, ženy, sú len roditeľky, čakateľky. Ja však tvrdím opak, rafinovane prijímajú to, čo sa im hodí. Viem, je to názor pseudovedecký, takmer krčmový, ale zato môj.
Takže zhrňme. Ty tri baby, ja štyri a v triede z ôsmich študentov len dvaja žiaci, ostatné žiačky, skrátka, ženy ma obklopujú denne, ešte aj školu nevedie rektor, ale ONA. Minule som Ti kdesi čosi spieval, asi s Budapeštianskou filharmóniou a tam, za kontrabasmi, tiež samé baby a len jeden chlap.
Sedel vzadu v prítmí, pri poslednom pulte, obkolesený svojím nadmerným nástrojom, nebral za nič zodpovednosť a viditeľne mu bolo dobre. Zo smyku to bolo hneď jasné. Smyk, len pre info, to je ťah sláka na strunových nástrojoch. Smyk musí byť v orchestri jednotný, pekne spolu, lebo bez toho znie celé teleso približne, lokálne, málo svetovo a počuť to najmä v rýchlych pasážach, ktoré sú rozletené, ako keď sypeš sušenú ryžu do prázdneho hrnca. Jeho smyk bol „proti všem“, taký malý flákač revolucionár to bol. Špičkou sláka mihotal pozde, pozde, ba až veľmi pozde.
No a to, že bežne pri prvom pulte orchestrov sedávajú baby, čiže vlastne koncertmajsterky, ma už vôbec nemätie. Dokonca existovala nepísaná tradícia, že v celých orchestroch sedeli len maskulíni a to vraj pre hutnejší zvuk. Napríklad u Berlínskych filharmonikov si ešte donedávna ženu nevidel a dokonca aj harfa bola chlap.
