Autor je vysokoškolský pedagóg
Populizmom nemyslím len nejakú politickú nálepku či nadávku. Populizmus chápem skôr ako politiku s prázdnym obsahom, kde si potom môžu populista a jeho prívrženci dosadiť čokoľvek. To umožňuje populistovi byť jeden deň ľavicovým a druhý deň pravicovým, raz obhajovať slobodu a hneď zasa poriadok, raz zákony a inokedy svojvôľu. V tom spočíva jeho sila, ale zároveň i jeho slabina, nedostatok.
Populista zo svojej podstaty nemá pevný a jasný program, svetonázor, rebríček hodnôt. Naopak, všetko sa snaží prispôsobovať danej situácii. V závislosti od konkrétnej situácie rieši zložité problémy vždy len čiastkovými opatreniami. Tieto čiastkové opatrenia navyše musia podľa jeho predstáv priniesť rýchly, najmä politický efekt.
A zase rýchly politický efekt zväčša neprinášajú pozitívne programy (tie sú, ako sa zvykne vravieť, behom na dlhé trate), ale okamžité reštrikčné opatrenia, akými sú dnes v prípade „riešenia“ problému s migrantmi zákaz, vyhostenie, stavanie múrov na hranici a pod. Každé z týchto opatrení je dobré i zlé zároveň. A to zákonite – lebo je vždy len čiastkové. To je však podstata každého populizmu: napĺňať prázdne obsahy len čiastkovými, krátkodobými riešeniami.
Takúto neúplnosť sa potom populista usiluje kompenzovať eklektickým spájaním nezriedka nespojiteľného – napr. už spomínanej solidarity s egoizmom. Vzniká tak začarovaný kruh: neriešenie, resp. čiastkové riešenie problémov je vodou na mlyn populistom (a extrémistom), ktorí zase sami ponúkajú len čiastkové riešenia (ktoré samy nič neriešia).
