Jedným z presahov gréckeho finále je, že kapitálna prehra Alexisa Tsiprasa s Angelou Merkelovou sa rozprestrie ako depresívna „deka“ na celú európsku antisystémovú ľavicu. Napr. sesterská Podemos v Španielsku bude nové šaty „cisára“ Tsiprasa len ťažko predýchavať.
Nejde ani o fakt porážky s mocným euroestablishmentom, ale o hlbšie posolstvo: Aj radikálne protikapitalistické hnutie s protiškrtovou agendou ako stredobodom existencie napokon prijme „neoliberálne“ reformy.
Tsipras a Syriza ukázali svoj revolucionársky chrup – vysvitlo, že sú to úplne tradiční politici. Posledný návrh Syrizy, ktorý si pekne sama odhlasovala v parlamente, zbavil stranu vône alternatívy a po 10. júli sú na smiech jej volebné slogany ako „fiškálny waterboarding“ či „sociálna genocída“ gréckeho národa (a podobne).
Avšak pozor. To, kde bol Tsipras úspešnejší a napáchal škody, je rozvrátenie do januára mainstreamového konsenzu, že Gréci nesú hlavnú vinu na svojej tragédii, lebo si žili vysoko nad pomery. Ktoré – teda v ich štáte – boli a sú ako v bordeli.
